Táto nám veľmi dôverne známa ryba je
v súčasnosti predmetom veľkého záujmu športových rybárov pre jeho lov vo
voľných vodách, ale aj ako predmet sporov a rôznych diskusií o tom, či „duhák” patrí do našich vôd, alebo nepatrí. Pre niekoho modla, pre iného vážny kameň úrazu a nepriateľ č. 1…
Pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss Walbaum 1792, dávnejšie nazývaný aj Trutta irideus, Salmo irideus, Salmo gairdneri, Salmo gairdneri irideus a pod.)
pôvodne osídľuje pacifickú oblasť severnej Ameriky a jeho výskyt siaha
až do severovýchodnej Ázie, do oblasti ďalekého východu a polostrova
Kamčatky (rieka Boľšaja, Bystraja a iné).
V pôvodnej oblasti výskytu vytvára mnohé formy, či už sťahovavé, alebo nesťahovavé. Do Európy bol po prvý krát dovezený prevažne z Kalifornie a zo západnej Kanady v roku 1874 a do Čiech roku 1888. Po týchto rybách bol v Európe veľký dopyt a ten zavinil, že miesto pravých pstruhov dúhových (nesťahovavé ryby, ktoré pochádzali z chladných riek a jazier pacifickej oblasti s krásne sfarbeným telom a viditeľným dúhovým pruhom) sa na starý kontinent zasielali aj ikry túlavých a do mora v dospelosti migrujúcich iných foriem a ich krížencov. Mnohí európski rybári tak zaznamenali nezdar v introdukciách duhákov, lebo tie „zrazu” mizli z ich riek a potokov a „nepochopiteľne” smerovali do mora. V niektorých vodách však zostal a zrejme to boli nesťahovavé formy. Na naše územie sa doviezol koncom 19. storočia cez Nemecko a Čechy ako oplodnená ikra. Zarybňoval sa predovšetkým pre konzumné účely, ale aj ako atrakcia, do rybníkov a riek, ale napr. aj do tatranských jazier. Neskôr, po druhej svetovej vojne sa doviezol z Dánska ako tzv. miestna línia s názvom PdM. Pretože pstruh dúhový našiel vhodné uplatnenie v uzatvorených európskych vodách a umelých chovoch boli jeho formy šľachtené najprv pre účely zvýšenia úžitkovosti importovaných línií a potom aj pre účely intenzívneho chovu v stiesnených podmienkach. Tak bol duhák v minulosti až niekoľkokrát šľachetný. Vznikli línie určené na intenzívny výkrm – PdD66 kamploops (pochádzajúci z Britskej Kolumbie z jazera Kamloops) šľachtený v Dánsku, línia PdD75 šľachtená tiež v Dánsku, línia PdA85 dovezená ČRS z USA, línia PdF86 dovezená na Slovensko z Francúzska a línia PdB88 dovezená ČRS z Bulharska. V súčasnosti sa najviac chovajú línie PdM, PdD66 a Pd75. Dnes chované ryby v rybochovných zariadeniach sú teda vysoko úžitkové hybridy pochádzajúce z jedincov z priamych importov a už dávno nie sú pôvodnými formami prvých rýb dovezených zo zámoria. To, že sa u nás duhák dobre adaptoval o tom svedčí aj jeho súčasný výskyt vo voľných vodách, podporovaný umelým zarybňovaním z líniových chovov. Dokonca úvahy dospeli až tak ďaleko, že niektorí naši ichtyológovia ho už nepovažujú za nepôvodný, ale za naturalizovaný druh. Treba však povedať, že v Európe (najmä vo Švajčiarsku a Škandinávii) znejú hlasy za „očistenie” európskej ichtyofauny od všetkých nepôvodných druhov žijúcich vo voľných vodách.
V pôvodnej oblasti výskytu vytvára mnohé formy, či už sťahovavé, alebo nesťahovavé. Do Európy bol po prvý krát dovezený prevažne z Kalifornie a zo západnej Kanady v roku 1874 a do Čiech roku 1888. Po týchto rybách bol v Európe veľký dopyt a ten zavinil, že miesto pravých pstruhov dúhových (nesťahovavé ryby, ktoré pochádzali z chladných riek a jazier pacifickej oblasti s krásne sfarbeným telom a viditeľným dúhovým pruhom) sa na starý kontinent zasielali aj ikry túlavých a do mora v dospelosti migrujúcich iných foriem a ich krížencov. Mnohí európski rybári tak zaznamenali nezdar v introdukciách duhákov, lebo tie „zrazu” mizli z ich riek a potokov a „nepochopiteľne” smerovali do mora. V niektorých vodách však zostal a zrejme to boli nesťahovavé formy. Na naše územie sa doviezol koncom 19. storočia cez Nemecko a Čechy ako oplodnená ikra. Zarybňoval sa predovšetkým pre konzumné účely, ale aj ako atrakcia, do rybníkov a riek, ale napr. aj do tatranských jazier. Neskôr, po druhej svetovej vojne sa doviezol z Dánska ako tzv. miestna línia s názvom PdM. Pretože pstruh dúhový našiel vhodné uplatnenie v uzatvorených európskych vodách a umelých chovoch boli jeho formy šľachtené najprv pre účely zvýšenia úžitkovosti importovaných línií a potom aj pre účely intenzívneho chovu v stiesnených podmienkach. Tak bol duhák v minulosti až niekoľkokrát šľachetný. Vznikli línie určené na intenzívny výkrm – PdD66 kamploops (pochádzajúci z Britskej Kolumbie z jazera Kamloops) šľachtený v Dánsku, línia PdD75 šľachtená tiež v Dánsku, línia PdA85 dovezená ČRS z USA, línia PdF86 dovezená na Slovensko z Francúzska a línia PdB88 dovezená ČRS z Bulharska. V súčasnosti sa najviac chovajú línie PdM, PdD66 a Pd75. Dnes chované ryby v rybochovných zariadeniach sú teda vysoko úžitkové hybridy pochádzajúce z jedincov z priamych importov a už dávno nie sú pôvodnými formami prvých rýb dovezených zo zámoria. To, že sa u nás duhák dobre adaptoval o tom svedčí aj jeho súčasný výskyt vo voľných vodách, podporovaný umelým zarybňovaním z líniových chovov. Dokonca úvahy dospeli až tak ďaleko, že niektorí naši ichtyológovia ho už nepovažujú za nepôvodný, ale za naturalizovaný druh. Treba však povedať, že v Európe (najmä vo Švajčiarsku a Škandinávii) znejú hlasy za „očistenie” európskej ichtyofauny od všetkých nepôvodných druhov žijúcich vo voľných vodách.
Podobá sa pstruhovi potočnému, od ktorého sa líši
hustým drobným škvrnením tela vrátane nepárových plutiev a typickým
ružovo – červenkastým pásom pozdĺž bočnej čiary. Podľa odbornej
literatúry môže dorásť až do 20 kg. U nás sa zatiaľ zaznamenal najväčší
úlovok – 7 kg jedinec s dĺžkou 82 cm ulovený vo Vrbickom plese. No aj
dva jedince ulovené v Liptovskej Mare o váhe 6,7 kg a dĺžke 78, resp. 73
cm možno pokladať na naše pomery za kapitálne kusy. Domnievam sa však,
že v našich voľných vodách určite žijú aj väčšie jedince. Neres tejto
ryby v pôvodnej domovine prebieha na jar. U nás chované línie sa
väčšinou vytierajú na jeseň a v niektorých lokalitách sa môže
rozmnožovať prirodzene. To však zatiaľ oficiálne nebolo potvrdené.
V drvivej väčšine prípadov sa u nás ale prirodzene nerozmnožuje.
Pohlavná rozdielnosť rýb je podobná ako u všetkých lososovitých – samce
majú hákovitú čeľusť a sú pestrejšie sfarbené oproti samiciam, ktoré sú
farebne nevýrazné a objemnejšie s menšou čeľusťou. Potravu pstruha
dúhového tvorí v našich vodách väčšinou bentos a náletový hmyz, resp.
drift unášaný prúdom vody. Duháky sú teda viac všežravé ako rybožravé.
To však neznamená, že nevedia uloviť malé ryby. Rozhodne ich však
nemožno považovať za hrozbu potočákovi, ktorý je omnoho dravejší a
prijíma aj väčšiu (objemnejšiu) korisť. Práve naopak, známe sú agresívne
výpady pstruha potočného na pstruha dúhového v amerických riekach.
Výsledkom bolo, že počas niekoľkých rokov potočák z niektorých riek
doslova vytlačil duháka.
Koncom minulého a začiatok nového storočia postihla
mnohé naše tečúce vody kormoránia kalamita. Jej výsledkom, okrem priamej
devastácie rýb, je aj zvýšený predačný tlak vydry a volavky na zvyškové
populácie. Akokoľvek sa táto situácia hodnotí, novodobým faktom sú
závažné ekologické zmeny v podhorských ichtyocenózach. Tie samozrejme
vznikli aj za súčinnosti ľudskej „tvorivosti” (výstavba MVE,
regulácie tokov, odbery vôd a pod.). Rybárski užívatelia takmer ihneď
reagovali na túto situáciu zníženým zarybnením pôvodnými rybami
a zvýšeným zarybnením pstruhom dúhovým v rôznych vekových kategóriách,
prevažne však konzumnou kategóriou. S týmto krokom sa takmer okamžite
objavili špekulácie, či lepšie povedané námietky niektorých ľudí, že
pstruh dúhový je nepôvodný druh a do našich vôd nepatrí. Po filozofickej
stránke majú určite pravdu. Dokonca sa objavili názory, že pstruh
dúhový vážne konkuruje pstruhovi potočnému a že ho dokonca vytláča
z tokov. Tu už treba povedať, že po stránke ichtyologickej však pravdu
nemajú a ich výkriky do tmy možno hodnotiť len ako demagógiu a neznalosť
problematiky. Aby sa však mohol vyriecť objektívny záver o tom, ako to
s duhákom vlastne je bude potrebné uskutočniť výskumné pozorovania.
U našich západných susedov sa v tejto súvislosti objavili zaujímavé
názory: „z našich revírů podezřele rychle mizí pstruh obecný
(klasický potočák – Salmo trutta m. fario), jeho populace citelně
oslabují a podezřele často a podezřele ve velkém je nahrazován americkým
pstruhem duhovým (Oncorhynchus mykiss). A to bohužel paušálně, bez
ohledu např. na hydrologické podmínky, ichtyologické poměry nebo statut
toho kterého revíru.” Podľa tohoto tvrdenia sa duhákovi dáva za vinu, že kvôli jeho prítomnosti mizne klasický potočák. Ako sa ďalej píše:
„introdukovaný druh ryby by se měl v daném revíru buď živit potravou,
kterou se neživí žádný druh původní, nebo obývat tu část řeky, přehrady,
jezera atd., která je původními druhy doposud neobsazená. Jinými slovy,
introdukovaný druh by měl do revíru přinést něco nového (využít doposud
opomíjenou potravní složku nebo část prostředí) a neměl by v žádném
případě svou přítomností konkurovat druhům původním a jejich populace
jakkoli ohrožovat. V tomto ohledu může být dobrým příkladem oprávněné
introdukce vysazení sivena amerického (Salvelinus fontinalis) do
kyselých jezer Šumavy nebo do přehradních nádrží Bedřichov, Souš a
Josefův Důl v Jizerských horách. Chladná a čistá voda v těchto vodních
tělesech je natolik kyselá, že v ní dlouhodobě nepřežije žádný původní
druh naší ichtyofauny, včetně pstruha obecného. Siven americký, který
vydrží i pH pod hodnotu pět, je tak jedinou rybou, která toto prostředí
může obývat”. Aby sa však všetko uviedlo na pravú mieru oslovil som
Prof. Spurného, vedúceho ústavu rybárstva a hydrobiológie MZLU Brno,
podľa ktorého: „pstruh duhový není závažným konkurentem pstruha
obecného (to spíše siven, který sdílí s potočákem stejnou prostorovou
niku a navíc se rozmnožuje ve stejném období). Duhák se u nás až na
neprokázané zprávy přirozeně nerozmnožuje, nevyhledává úkryty – je spíše
rybou volné vody a ve stojatých vodách zhruba 70% jeho potravy tvoří
zooplankton! V tekoucích vodách je méně potravně specializován než
potočák, je vyloženě omnivorní (pozn. autora: všežravý). A
adaptace z granulovaných směsí trvá hodně dlouho. U nás se občas uloví
zapomenutý duhák v druhém roce po vysazení (vlastní zkušenost z
tišnovské Svratky), který už je potravně adaptován. Ale po vysazení jsou
zažívadla zaplněna poměrně málo a často balastními látkami (zřejmě zvyk
z chovu uchvacovat plovoucí předměty), velmi často i vláknitými
řasami”. Aj iní ichtyológovia zdieľajú podobný názor
s tým, že tam, kde sa zarybňuje oboma druhmi vyskytujú sa oba pstruhy.
Každý z nich však osídľuje iné úseky toku. Dnes sa dá povedať, že duhák
je naturalizovaný druh a jeho rozširovanie potočákovi v podstate nijako
neškodí, resp. nebolo preukázané. Umelé zarybňovanie duhákom by však
malo v niekoľkých dávkach smerovať len do väčších riek v max. množstve
dvojročných jedincov 20 až 50 ks/ha/rok a malo by byť kontrolované
odborníkmi. Zarybňovať podhorské, či horské potoky sa touto rybou vo
všeobecnosti neodporúča okrem iného aj kvôli ich neúživnosti a
neefektívnosti zarybnenia. Problémom však ostáva extrémizmus aj v tomto
smere. Niektoré rybárske organizácie začínajú zarybňovanie touto rybou
preháňať a zvyšujú ho až na neúmerné hodnoty (150 kg/ha). Takáto
koncetrácia by už mohla spôsobiť určité ekologické problémy. To však, že
duhák elementárne neškodí našim tokom možno preukázať na rieke Revúcej,
kde sa umelo vysádza už viac ako polstoročie a pritom sa tu stále
udržuje aj slušná populácia potočákov v rôznych vekových kategóriách. Na
susednom Váhu sa v období 1996 – 2005 ulovili ryby v nasledovnom
poradí: pstruh potočný (48 %), nasleduje lipeň tymianový (17%), pstruh
dúhový (15 %) a jalec hlavatý (6 %). Úlovky podustvy sa pohybujú na
úrovni len 5 % a mreny dokonca len na úrovni 1,5 %. Zo štatistík je
evidentné, že vysoko prevládajú úlovky salmonidných druhov rýb a lipňa
(80 %) nad úlovkami kaprovitých reofilov (20 %), čo však súvisí so
vznikom a existenciou sekundárneho pstruhového pásma na Váhu (pod VVN
Bešeňová) a vytekajúcou chladnou vodou z tejto priehrady. Úsek Váhu pod
ňou tak poskytuje kvalitné možnosti športového rybolovu kapitálnych
pstruhov potočných, dúhových, hlavátok a lipňov. Zo štruktúry úlovkov
vážskych rýb vyplýva, že správy o údajnom tlaku duhákov na násadu lipňa,
alebo potočáka sú nepravdivé a dokonca účelovo klamlivé. Mimochodom,
duhákom sa na Revúcej aj Váhu zarybňuje už dosť dlho na to, aby sa
zistil jeho potencionálny vplyv na populáciu potočáka, či lipňa.
Nezistilo sa ale nič také, čo by poukazovalo na negatívum vysadzovania
duhákov do uvedených vôd. Ak sa niektoré správy o silnom tlaku duhákov
ukážu ako pravdivé môžu byť výsledkom iba toho, že duhák jednoducho len
vyzbiera uhynutú násadu, ktorú niekedy rybárski hospodári neudržia počas
transportu na zarybnenie pri živote a tak mŕtve ryby vylejú so živými
do toku. Zaujímavou je skúsenosť z Turca, kde jeden môj kolega lovil
duháky na strímer medzi početnými stádami poteru jalcov (4 – 5 cm
veľkých). Po ulovení konzumných duhákov na strímer ani jedna ryba nemala
v žalúdku malé jalčeky, ale drievka, bentos a vŕbové listy …
Samozrejme, pstruh dúhový patrí do čeľade lososovitých, ktorá je známa
kanibalizmom, či tzv. piscifágiou (rybožravosťou). To však neznamená, že
dokáže likvidovať naše pôvodné ryby. Rybožravosť pstruha dúhového sa
skôr prejavuje len u veľkých jedincov a pri prevahe rybej zložky
potravy. Podľa potravných analýz však duhák dáva viac ako zo 70 %
prednosť bentosu a planktonu. To jednoznačne potvrdzujú úlovky veľkých
duhákov na VVN Bešeňová, ktoré boli ulovené muškárením s nástrahou
malých umelých pakomárov. Duhák sa stratí z tých vôd, kde je málo
unášanej potravy. Určite je ale vhodnejším na zarybnenie ako sivoň,
ktorý je krátkoveký a náchylný ku rôznym chorobám.
Pstruh dúhový je nepôvodný (exotický) druh, pochádzajúci zo severnej Ameriky. Po
viac ako storočie, ktoré trávi v európskych jazerách a riekach možno
povedať, že pôvodným podhorským a horským rybám škodí úplne čosi iné,
než duhák. Tou je ľudská hlúposť. Ak by sa uskutočňovala
vyvážená ochrana vodných ekosystémov, bez preferencie jednej živočíšnej
skupiny, ak by sa tiež bolo väčšie zarybňovanie pôvodnými rybami, ktoré
ako násady sú pre rybárskych užívateľov drahšie než násady pstruha
duhového možno by situácia dnes vyzerala inak. Ideálny stav by určite
bol ten, keby sa naše podhorské a horské toky zarybňovali potočákom v
rôznych vekových kategóriách. Dnes je bohate zvládnutá technológia
výroby pstruha potočného. Je to len otázka ceny výroby násad. Čo by sa
stalo, keby SRZ dával organizáciám povedzme len jednu slovenskú korunu
dotácií na každého zarybneného rôčika a 0,10,- Sk za plôdik? A čo by sa
stalo, keby už konečne štát prispieval každoročne na zarybňovanie
pôvodnými druhmi aj do potokov a riek, nie len do priehrad? Je iste
tragédiou, že v dnešnej dobe máme na Slovensku tak málo generačných
potočákov, ale aj napr. lipňov, ako tomu bolo v minulosti… Plôdik je
pritom dosť lacný a bolo by ho dostatok na zarybňovanie vlásočníc a
bystrín, ako najefektívnejšie zarybňovanie. Aj napriek tomu si však
dovolím tvrdiť, že pstruh dúhový patrí do našich vôd ako neškodné
spestrenie našej ichtyofauny. Určite možno povedať, že pôsobí ako tzv.
nárazníková ryba pre rybožravé druhy a tzv. pečienkárov, ktorým je jedno
či si ulovia pstruha potočného, lipňa alebo duháka. Ako tvrdí Prof.
Spurný: „řada revírů je stále více pod tlakem zvířecích predátorů
(vedle kormorána cíleně rozšiřovaná vydra, dále zdivočelý norek
americký, volavky a v posledních letech ještě hojně čáp černý). Takže v
řadě revírů se bez duháků neobejdeme. Ale vždy jde o spíše doplňkově
zarybněnía do větších revírů.” V tejto súvislosti ma napadá aj taká
malá kacírska myšlienka, že zarybňovanie duhákom v súčasnej rybársky
neradostnej dobe je vlastne pozitívom, lebo takto sa uchráni aj to málo
generačných potočákov, či lipňov ešte žijúcich v Orave, Váhu, Turci,
Revúcej, alebo v Poprade… Petrov zdar!
Miroslav Zontág
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára