Každý muškár a viazač si vycibrí počas hodín
strávených za zverákom svojmu srdcu blízku techniku viazania. Každý
muškár a viazač si osvojí isté postupy a materiály, s ktorými sa nerád
lúči, alebo ich nerád mení. Vývoj však ide dopredu a zrejme len naša
flexibilita nám pomôže nezaspať na vavrínoch. Uvažoval som pred časom,
či by nebolo od veci oprášiť niektoré pôvodné vzory múch, ktoré
naviazali priekopníci muškárenia. Úprimne povedané, stretol som sa
s nimi len v knihách, aj vzhľadom na svoj vek a krátkosť doby čo trávim
za muškárskym zverákom. Žiadnu z podobných ,,oldies,, múch som nevidel
ani u starších muškárov, ktorí majú nejakú tú štvrť- storočnicu
odchytanú a odviazanú. Aj tí starší sa nenápadne a potichu prispôsobili
dobe a začali používať nové materiály a vylepšovať svoje bestsellery,
ktoré boli často zabudnuté v rohoch, časom ošumelých o to však
vzácnejších muškovníc.
Keďže sa nepatrí v mojom rannom muškárskom veku čosi
hodnotiť, pokúsim sa skôr konštatovať alebo sa zamyslieť nad jedným
z množstva fenoménov, s ktorými sa pri viazaní múch stretávam. U jedných
je ospevovaný u iných zatracovaný. Hlavne konzervatívne uvažujúci
muškári sa bránia zubami nechtami. Nezazlievam im to. Zrejme majú
v úmysle uchovať pre ďalšie generácia muškárov klasické viazacie
techniky s použitím klasických materiálov.
Tým kontroverzným materiálom je podľa mňa LAK a tou kontroverznou viazacou technikou je LAKOVANIE.
Poznám skutočne aj v dnešnej dobe tvrdých ,,nelakovačov,, . Proste si
stoja za svojím a určite majú adekvátne dôvody. Ja osobne patrím k tým
kvázi modernejším, dobou ,,skazeným,, muškárom, čo lakujú o dušu každú
muchu čo znesie lak a neuberie to z jej celkového pôvabu a účinnosti pri
love.
Lak nám v istých prípadoch muchu oživí, čo spôsobuje
pravdepodobne jeho priesvitnosť a lesk. Telíčka živého hmyzu sú často
značne priesvitné s jasne viditeľnými drobnými vnútornosťami. Práve
tento efekt dosiahneme použitím laku vo vhodných prípadoch. Lak okrem
iného spevní telíčka napríklad mikro múch, či už mokrých alebo suchých.
Pri suchých muchách treba v každom prípade lak viac rozriediť, lebo
silná a hustá vrstva laku nám telíčko jednak zdeformuje (zhrubne)
a jednak zvýši hmotnosť mušky samotnej, čo je v našom prípade nežiadúce
ak chceme, aby mucha plávala na hladine. Pri nymfách je to nepodstatné, i
keď aj tu príliš hrubá vrstva laku nepridá nymfám na ,,kráse,, či
účinnosti.
Ďalšou lakovanou časťou múch a strímrov sú ich
hlavičky či hlavy. Hlavne u strímrov sa s lakovaním hláv stretávame
často a osobne to praktizujem od svojich viazačských začiatkov.
S postupom času som si obľúbil viazať strímriky s celo lakovanou hlavou,
na ktorej sú pod lakom zaliate aj oči. Strímre vyzerajú skutočne
efektne a aj ich účinnosť a pohyb vo vode sa zmenil. Podľa mňa
k lepšiemu. Strímre ožijú. Hlavička je na mojich strímroch dosť veľká
a zaberá odhadom ¼ dĺžky ramienka háku. Lakom zaliate oči na hlavičke
pôsobia fascinujúco, dôverihodne a strímer je pre ryby neodolateľný.
Tak ako výhody a pozitíva má lak aj isté sprievodné nevýhody. Teda ja
to považujem za nevýhody. Je to jeho krehkosť a lámavosť. Pri love na
nymfu, suchú muchu ale aj strímra s lakovaným telíčkom alebo celou
hlavou dochádza čas od času k nežiadúcim dotykom muchy s inými
telesami. Okrem dotykov s vodou, ktorá až tak neškodí, sú to prevažne
konáre, kamene a aj tráva poväčšine nachádzajúca sa za naším chrbtom.
Pri nežiadúcich kontaktoch s týmito telesami dochádza od praskania
a olupovania laku až k postupnému zničeniu celej muchy. Popraskané
a olúpané telíčko či hlava mušky alebo strímra pôsobí značne nepôvabne
nie len pre oko muškára. Oprava takejto mušky nie je nemožná ale vo
väčšine prípadov dosť pracná a tak často aj keď muchu neodtrhnem
napríklad na rybe, konároch či koreňoch pod hladinou aj tak skončí
niekde zabudnutá v krabičke alebo rovno v koši. Mucha sa samozrejme dá
zrenovovať spôsobom kompletného zrezania materiálu, z ktorého je
uviazaná a opätovného naviazania novej, po prípade aj úplne inej muchy.
Ušetríme v tomto prípade aspoň jeden strímrový či nymfový hák.
Lakovanie na muchách, hlavne strímroch
a pakomároch, praktizujem vo viacerých vrstvách z dôvodu lepšieho
vzhľadu lakovanej časti mušky, aby som zakryl prvotne vzniknuté póry
a nerovnosti. Napríklad pri hlavách strímrov lakujem najprv s redším
lakom, ktorý schne pomerne rýchlo a hlavne zaleje lepšie póry viazacej
nite ako lak hustý a vytvorím si akýsi pevný podklad vhodný na nanášanie
hustejších lakov. Po uschnutí prvej vrstvy je ešte povrch lakovanej
časti značne pórovitý takže na vyrovnanie použijem o čosi hustejší lak.
Po zaschnutí hustejšieho laku na druhej, prípadne tretej vrstve znova
použijem na ukončenie procesu lakovania lak veľmi riedky. Nanášanie
riedkeho laku opakujem do vtedy, kým nie je povrch hlavičky strímra
prijateľne rovný a symetrický. Na hustotu či riedkosť laku nie je žiaden
recept, proste to musíte cítiť v rukách.
Lak by mal mať takú hustotu, aby sa neťahal,
a nespôsoboval tak lepenie lakovacej ihly k lakovanej časti mušky.
Riedenie laku riešim toulénom v malom množstve. V každom prípade je
potrebné mať na lakovanie pripravené minimálne dve fľaštičky s lakom.
Jednu s hustejším a jednu s redším. Redší lak je vhodný napríklad aj na
lakovanie tiel suchých mušiek, kde na telíčko použijeme napríklad odratý
sŕpok páva, alebo na prelakovanie – pretretie epoxydových očí na
hlavách strímrov, ktoré môžu byť poškodené alebo nelesklé. Riedky lak
dodá očiam opätovne lesk, ktorý je tak potrebný práve pri strímroch. Oko
je pri strímroch často záchytným bodom, ktorý si dravec všíma najskôr
pri útoku. Preto na lesk oka strímra by sme si mali dať pozor pri
viazaní.
Pri lakovaní sa nám môže stať, že lak nezaschne na
muške v pravidelnom tvare, o ktorý nám ide. Vznikne akási deformácia,
nepravidelnosť, lak sa zleje do jedného miesta. Predchádzať tomu môžeme
tým, že použijeme sušičku. Sušička pozostáva z korku v kruhovom tvare,
ktorý je upevnený na elektromotor s nízkymi otáčkami. Otáčaním
lakovaných, do korku napichaných múch, sa lak rozloží a zaschne
rovnomerne. Ja to riešim jemným ofúkaním hneď po nalakovaní, aby sa mi
vytvorila škrupinka a zavesením muchy dole hlavou. Keďže viažem len pre
seba a v malých množstvách úplne mi to postačuje. Okrem toho sa mi tieto
kvázi elektro-technické vylepšenia na schnutie múch nie príliš
pozdávajú. Neviem sa s nimi akosi stotožniť a tak ich radšej obchádzam
alebo hľadám iné riešenia. Napríklad pri pakomároch si do krabice alebo
polystyrénu napichám ostré drevené špáradlá a nalakované muchy
nastokávam na očká háčikov dole hlavami. Lak sa rozloží na telíčku mušky
vskutku veľmi dobre a má tendencie stekať ku hlavohrudi, ktorá je tak
mohutnejšia a prechod medzi telom a hlavohruďou plynulý.
Osobne mi lakovanie častí tiel múch prináša radosť
a teším sa hlavne na výsledný efekt, ktorý netrpezlivo očakávam už po
prvom namočení lakovacej ihly do laku. Lakovanie je však zdĺhavejšia
metóda kvôli dobe schnutia samotného laku. Takže si na to musíme nájsť
jednak viac času a jednak je potrebné nechať lak ,,dozrieť,,. Skutočne
dokonalé vytvrdnutie a uschnutie laku nastáva až po niekoľkých hodinách.
Proces schnutia urýchlime ak muchy necháme na teplejšom mieste. Nechcem
tu nikoho nabádať k rovnakým postupom, ktoré používam, ani k zavedeniu
laku do viazačského arzenálu na vašich viazačských stolíkoch, ale ak
neskúsite neviete o čo ste prišli a výsledok lakovania múch Vás určite
milo prekvapí. Predpokladám, že viazači majú isté estetické cítenie a sú
v podstate dizajnérmi, modelármi či dokonca umelcami. Verím, že
lakovanie aspoň zo zvedavosti vyskúšate a so svojimi poznatkami sa
podelíte s ďalšími viazačmi, ktorí váhajú lakovať.
Ľubo ´Percas´ Augustinský
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára