Všeličo sa dá zažiť pri rybačke, krásne, možné
aj nemožné, smutné ale aj prešpikované humornými zápletkami a vtedy tá
veselosť, zábava ide na vrub niekoho, komu daná situácia taká smiešna
vôbec nepripadá. A presne do takej sa dostal aj môj priateľ, no nemôžem
ho menovať celým menom, neskôr pochopíte prečo, ale nazvime ho napríklad
Jankom. Jeden júlový večer dokvitol milý Ja-níčko potichu ako zápach, s
tým že doma sa to už nedá vydržať. Celú dovolenku maľoval byt, kládol
dlaždice, len aby maminke oči zalepil a zvyšok sezóny sa mohol cohniť za
svojimi milovanými rybami. A keďže aj môj prút pomaly zapadal prachom a
nutne potreboval oprášiť, nemusel ma dlho prehovárať. Zajtra ideme na
ne. Brieždenie nás zastihlo v hrkotajúcej škodovke, ktorá sa
nezadržateľne, obrovskou rýchlosťou rútila k Oravskému podzámku. Len
Janík nevyzeral taký šťastný, ako by podľa všetkého mal byť. Zadumane
hľadel pred seba a šomral čosi o tom ako sa nadrel a ani raňajky mu
nemal kto pripraviť, ešte k tomu zaspal tak do ruksaku spakoval celý
obsah chladničky to znamená dve konzervy, prvý ranný poryv hladu zahnal
dúškom osviežujúcej zakysanky a nakoniec to ešte vyzerá na dážď. Ticho v
aute okrem burácajúceho motora občas rušili podivné, mne neznáme zvuky,
ktoré sa mi zdalo, prichádzali od môjho priateľa, ale keďže on už
mlčal, nič nevysvetľoval, zbytočně som sa nevypytoval. Koniec koncov, už
sme dorazili k rieke a na nezmyselné diskusie neostával čas. Bleskovo
sme navliekli neoprény, naviazali mušky a ako vydry tíško vkĺzli do
prúdu, kde na nás čakali prenáramným apetítom oplývajúce kapitálne kusy.
To sme si mysleli. Ale lipne na podiv neboli
hladné a už vôbec nie kapitálne. Keď sa aj nejaký zdvihol tak za chvíľu
vysvitlo, že je to len dorastenec, taký pubertálny nevyškolený šuhajec,
ktorý by aj holý háčik zhltol. A tak sme školili a školili, raz na
sucho, raz na mokro, do tretice niečo medzi tým, už aj slnko vyšlo a
stúpalo stále vyššie a vyššie a pálilo stále viac a viac. V tom loveckom
zápale sme sa od seba pozvoľna vzďaľovali až kým Janík čudne balansujúc
nezmizol za ohybom rieky. To nemal robiť, nemal sa stratiť z dohľadu
môjho bdelého oka. Totiž v tú chvíľu pochytila môjho priateľa strašná
ťažoba. Ale to už iste tušíte, milí priatelia, že do deja razantne
vstúpil kyslomliečny nápoj, ktorý ráno s takou chuťou vlial do seba a
začal naplno demonštrovať svoje ničivé schopnosti. A následky tohoto
nerozvážneho stolovania? Jankovi zahurtovalo v bruchu, neznáma sila ho
ako vojenský povel zvrtla smerom ku brehu, podotýkam bolo to vzorové
čelom vzad, ešte aj ľavou nohou vykročil a ako namydlený blesk sa rútil
do najbližšej vrbiny, aby vykonal to, čo vykonať nutne musel. Druhovia
naši v muškárskej zbroji, vy ktorí to poznáte, viete že prsačky sú
vynikajúci vynález, jediná ich nevýhoda je zdĺhavé vyzliekanie, sťažený
pohyb a to ešte musel odhadzovať udicu, košík, podberák dokonca aj
čiapku v tej súre stratil. Ale stihol načas dobehnúť do vrbiny, nie však
úplne na 100%. Niečo, teda dobrých 20% aj v brodiakoch ostalo.
Teoreticky mohol Janíčko chytať ďalej, lebo neoprény neprepustia médium
ani dnu, ani von, nezradia čo sa prihodilo, ale nie je to výhra behať s
pošpinenými gaťami a následne v tej horúčosti aj so zaparenou sednicou
hore dolu a keďže čas bol súci, slniečko stále pálilo, dostal náš rybár
výborný a zmysluplný nápad. V mieste, kde ho nehoda postretla vytvorila
vďačná rieka spolu s miestnymi obyvateľmi ktorí tu dolujú štrk nádhernú
pláž. Aj hĺbka vody bola ideálna, tak stačilo len časť oblečenia
preprať, porozkladať na rozhorúčené kamene a očistu tela podľa vzoru
niektorých východných národov, podotýkam, že nie z náboženských, ale ako
som už uviedol z oveľa prozaickejších dôvodov v toku dokončiť.
No a ešte jeden maličký rozdiel načim spomenúť,
jeho mužné telo halil len oravský vetríček a aj ten bohvieako nefúkal.
Keď som sa vynoril spoza zákruty, naskytol sa mi úžasný pohľad. Janíčko
šantil vo vode ako mladý tuleň. Vôbec nevyzeral ako človek ktorý pred
malou chvíľou zakadil do nohavíc. Očividne sa mu uľavilo. Vynáral sa,
ponáral, raz plával na chrbte raz na bruchu, no najlepšie mu išli
takzvané Slniečka, to je druh ponorenia keď vo vode ako posledná mizne
zadná časť tela a oslepujúco zažiari nepoškvrnenou bielobou rovno proti
usmiatemu slniečku. Išlo mu to skvele až oči boleli z toho blyskotu a
jeho nákazlivá samopaš ma pomaly a isto vťahovala do zelenkavých vlniek.
Vo chvíli keď som už, už začal so zobliekaním zrak mi padol na poľnú
cestu po ktorej sa odhodlane blížila postava v plavkách a jej kroky
zastali priamo nad našim delfínom. To miestna deva, na prvý pohľad krv a
mlieko takrečeno ideálny príklad mladej Oravanky, nevydržala zbierať
mandelinky na neďalekom zemiakovom políčku a chystala sa schladiť
rozpálenú pokožku. Na tú vzdialenosť som videl, ako jej pri pohľade na
nádhernú scenériu, ktorú jej matka príroda z vďaky za to množstvo
zneškodneného škodlivého hmyzu nachystala, zaseklo dych, zaiskrili oči a
ani krok nedokončila celý. Pohľady sa nám stretli, usmiala sa,
rozprestrela deku a akoby nič zaujmúc polohu ležiaceho strelca sa so
zjavným zaľúbením dala sledovať exhibíciu nášho plavca. Nebola však
sama. Ryby od Krivej po Dlhú na veľký smútok rybárov prestali brať a
húfne sa hrnuli jedni dole, druhé hore prúdom, len aby nezmeškali to
nezvyčajné divadlo. Mladé mreny teenagerky s vypúlenými očami obdivne
sledovali strih Jankových dzurindovských fúzikov a tíško si šepkali, kde
bol taký fešák pri jarnom nerese. Úplný vrchol predstavenia bol pokus o
obrat dozadu, spomalene to pripomínalo gymnastický mostík a bol to
veľmi vydarený kúsok. To sa už mladá žubrienka chechtala na plné hrdlo a
v tú chvíľu som chcel vedieť čo sa jej viac ľúbilo či tá póza, alebo to
čo sa v hmlistom opare trieštiacich sa kvapiek mihlo tesne nad
hladinou. Myslím, že oboje na ňu zanechalo hlboký dojem. Tých
mandeliniek podľa všetkého nazbierala aspoň za vedro. Len náš Janíčko
bol stále slepý a hluchý, darmo som mu naznačoval že má vďačné
obecenstvo, vyvádzal s ešte väčšou chuťou. Svojím počínaním pobúril aj
starostlivé rybie mamy, ktoré zakrývajúc plutvami oči svojmu drobizgu
šikovali tento do bezpečnej vzdialenosti, v snahe ochrániť mlaď pred
možnou morálnou ujmou.
Pikantné divadlo trvalo ešte pár minút a až potom mládenec, cítiac sa
dostatočne čistý a osviežený šinul sa pomaly k brehu. Asi po dvoch
krokoch ju zočil. V tom momente zmizol znovu pod hladinou, tentoraz bez
akýchkoľvek efektov, len ja som začul ako voda zasyčala od tej horúčosti
čo Janíčka od hlavy po päty zaodela. Po chvíli vystrčil hlavu a s
vypúlenými očami hľadal východisko z tejto ošemetnej situácie. Nemôžem
to s určitosťou tvrdiť, ale možno sa aj rieke ušlo toho, čo pred časom
gatiam. To podľa tých veľkých očí. Nakoniec, keď už vyzeral dokonalo
vykúpaný a pery mu začali nebezpečne modrieť, mladá deva pochopiac, že
tu ide o život, trenírky elegantným oblúkom, tak ako to len ženy vedia,
hodila do tichých vlniek tíšiny. Dokiaľ sa vrátila k deke, Janík už
správne zaodetý dosiahol breh. Vtedy sa prejavila pravá slovenská a pre
Oravu typická srdečná povaha. Dievčina oceniac skvelý výkon a zrejme aj
fyzické danosti rúčeho rybára mu aj chrbát utrela, čajík naliala, len
aby sa trochu zahrial. Síce trochu nevôle som postrehol v jej očiach po
mojom vyhlásení, že dnes sme už dochytali a ide sa domov. Nakoniec sme
sa rozlúčili s milým úsmevom a prísľubom, ak pôjdeme v budúcnosti na lov
týmto smerom, „Slniečkovú zátoku” určite neobídeme. A čo dodať na
záver? Rodičia Aničky sa možno ešte aj dnes čudujú nebývalému záujmu
dcéry o zemiakové políčko, vďaka ktorému mali najzdravšie a najväčšie
krumple z celej dediny a možno aj celého kraja. Jeden ten zemiačisko aj
na Oravskom hrade , myslím že v prírodopisnej expozícii vystavujú.
Určite sa príďte pozrieť, uvidíte ako dokáže rybár ovplyvniť úrodu v
takom drsnom ale zároveň krásnom kúte Slovenska. A prosím Vás, skôr než
vyrazíte, poriadne sa naraňajkujte. Schody na hrade sú nekonečne dlhé a
strmé. Ponáhľať sa po nich nedá.
Viliam Husár
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára