Oravské zrkadlenie

           Mám jedného priateľa, schopného, ba priam fanatického rybára, asi jeho manželka by vedela o tej vášni najviac rozprávať, koniec koncov ako všetky manželky rybárov, a tohoto lovca vzhľadom k jeho úlovkom a nezkrotnej energii Divochom vospolok nazývame.

         Poznajú ho muškári zo Žiliny, z Bystrice aj z Košíc, dokonca veľa známych má aj medzi českými lovcami. Ako je mi známe, vždy každému pri vode pomôže, či už radou alebo muškou, no ak sa deje rieke krivda, je ochotný sa aj pobiť. A práve takýto ľudia vedia dať rybačke ten správny rozmer. Ale určite aj Vy poznáte podobných ľudí a takisto ste radi, že sa môžete pohybovať v tomto nádhernom spoločenstve. A vlastne Vám všetkým, by som chcel venovať príbeh, ktorý sa naozaj stal a ktorý som odpozoroval na jednej takej korenistej rybačke. Deň sa pomaly končí, slnku chýba už len pár centimetrov, aby kleslo za mohutný horský hrebeň. V tom okamihu, ako spočinulo v náručí storočných smrekov sa celé koryto rieky ponorilo do príjemného, občerstvujúceho chládku. Konečne, povedal si mladý muž po pás zabrodený v tečúcej vode, a unavene si zotrel čelo pokryté kropajami potu. Už tri hodiny bičuje vodu, pomaly sa posúva dole po prúde, poctivo obrobil každý meter toku, mušku položil za každú skalku, do každého prúdu. Záber však neprichádza, voda je ako zakliata. A pritom všetko nasvedčuje tomu, že by mali brať. Za prvé, prúty ho svrbeli ako už dávno nie, a to človek musí ísť k vode, nič ho nezastaví, mesiac sa zaokrúhľuje, dym z Nižnianskeho komína stúpa rovno hore, dokonca aj do kravského lajna šliapol, ako sa k vode ponáhľal. A po druhé, veľmi dobre vie, že ryby tu sú a ešte aké. V aprílovom nerese na tomto mieste videl obrovského lipňa, ozajstného kráľa Oravy. Stále má pred očami jeho bojovne vztýčenú chrbtovú plutvu, ktorou naháňal strach a hrôzu mladším sokom v ľúbostných hrách. Možno teraz, keď prestalo pripekať, sa konečne umúdria, pomyslel si netrpezlivo pozerajúc do zelenkavých vlniek.

          Mimo jeho dohľad, za skaliskom pevne stojacim uprostred divokého prúdu sa prudko zvírila voda. Statný lipeň spokojne klesá ku dnu s potočníkom v papuľke. Ešte ho nestačil poriadne vychutnať, a už vedľa neho stúpa k hladine krémová kukla. Pochúťka nad pochúťky. A za ňou ďaľšia obalená vzduchovým kokonom blyska sa ako vzácna perla. To je ono. Na tento okamih čakal od samého rána. Rieka mu toho dnes k jedlu veľa nepriniesla a žalúdok mal úplne prázdny. Kým však rozhýbal svoje zavalité telo, korisť zmizla v papuľke menšieho, drzého, ale rýchlejšieho súkmeňovca, ktorý kde sa vzal, tu sa vzal. Nahnevane zablýskal fialovými šupinami, vztýčil pestrú mramorovú vlajku a vyrazil do útoku proti votrelcovi, ktorý však nečakal oni okamih, ešte si pamätal ako ho staré knieža pri nerese vyobšívalo, a rýchlosťou blesku sa stratil v plytkej vode kam starý za ním nemohol.Ten sa ani veľmi nenamáhal a spokojný s predvedenou ukážkou sily sa vrátil do tône za balvan, kde sa s chuťou, nikým nerušený, pustil do stále viac sa rojacich mušiek. Veru, svoj revír za skaliskom si musí brániť. Veď koľko krát mu už balvan život zachránil. Vždy z jara, sa rieka rozdivočie, rozburáca a mohutné kusy ľadu sa prevaľujú v prúde rýpuc dno a ničiac všetko živé, čo sa im postaví do cesty. Vtedy sa ustráchane pritisne k mrazivej skale sťaby k láskavej materi a trpezlivo vyčkáva, kým tá hrôza pominie. A keď sa voda vráti späť do svojho koryta, vybúrená spokojne prevaľujúc sa po vymletom dne, láskajúc zelenými vlnkami vráskavé boky starej skaly, stáva sa táto štartovacou plochou pre mnohé druhy hmyzu. Larvy podeniek v nekonečných zástupoch trpezlivo vyliezajú po jej ostrých hranách a on obdivne sleduje ako sa nevýrazné a fádne telíčka menia na pestrofarebný žiarivý svadobný šat. Mnohí z tohoto radostného sprievodu, čudujúc sa nad tou premenou čo sa s nimi stala odštartujú nesprávnym smerom, a bujaro nič netušiac plní radostného očakávania pristávajú rovno pred jeho maškrtnou papuľkou. Áno, má tu nielen bezpečný úkryt, ale aj bohatú špajzu vždy plnú rôznych dobrôt. Vtom ho zaujala vypasená kukla, ktorá pomaly začínala stúpať odo dna. Poučený prístupom mladého druha, v obave o lákavú korisť, prudko vyštartoval proti nej. Zreteľne vnímal jej vyrovnávajúce sa tykadlá, lenivý pohyb krátkych nôžok, ktorý ho privádzal do extázy, pukajúcu hlavohruď, kde sa začínali rysovať priehľadné krídla posiate množstvom drobných žiliek, otvoril papuľku, cítiac jej korenistú chuť, ktorú mal tak rád, keď si uvedomil, že tu niečo nie je v poriadku.

         Neskoro, ostrá bolesť zaplavila celé jeho vnútro a neznáma sila ho podvihla ku hladine cez ktorú presvital podozrivý tieň, ktorý si doteraz nevšimol. Bolo mu jasné, že sa dal nachytať. Zareagoval prudkým výpadom do prúdu, mohutné strieborné telo prehol ako luk a nechal sa voľne unášať. Silon sa prudko našponoval, ozval sa kvílivý zvuk brzdy navijaku, no háčik v papuľke držal pevne. Po tomto manévri obaja vedeli, že na opačnom konci šnúry je súper viac než zdatný. Na ťahu bol lipeň. Rozhodol sa zmeniť taktiku a jeho telo začalo prudko rotovať okolo svojej osy. Konečne ťah povolil. Klamlivá nádej. To sa len skúsený lovec prispôsobil podmienkam a doprial mu trochu voľnosti.O malú chvíľu už znovu cítil nepríjemný ťah. Zneistel, ale nemienil sa vzdať. Papuľkou prudko narazil do kamenistého dna. V snahe zbaviť sa zradnej kukly narážal do dna znova a znova. Pochopil, že mu neostáva veľa času. Síl mu rapídne ubúdalo. Vtom mu to došlo. Musí skočiť. Nečakane, vysoko, musí. Len zvoliť ten správny okamih. Na chvíľu prestal bojovať, pomaly sa nechal priťahovať. Oddychoval. Rybárovi sa na tvári objavil víťazný úsmev. Už videl priateľov, ako obdivne ochkajú a uznanlivo pokyvujú hlavami. Chyba. Ryba zbadala nad sebou čierny tieň. Nastal ten správny okamih. Chrbtovú plutvu pritisol k telu, nasleduje pár prudkých švihov chvostom a už letí proti prúdu. V okamihu zamieri ku hladine, ovanie ho prúd studeného vzduchu, cíti prudké šklbnutie, ostrú bolesť v papuľke a kým sa ponorí vníma ešte sklamanú tvár rybára. Vychutnávajúc znovu pocit slobody zamieri dolu prúdom k novým loviskám, lebo neomylný pud mu našepkáva, že miesto za skalou už nie je preň bezpečné. A náš Divoch, bohatší o nový zážitok sleduje vyrovnávajúcu sa špičku prútu, miznúce rybie telo a trochu ho mrzí, že sa dal nachytať. Nie, sklamaný určite nie je. Veď ešte stále mu ide srdce z hrude vyskočiť od vzrušenia. Bol to zdatný súper a život si zaslúžene vybojoval. Vychádzajúc z vody nechtiac skoro šľiapol na mladého lipňa jediného mlčanlivého svedka súboja okrem mňa, ktorý bez zaváhania zamieril rovno ku skale, materi, kde ešte vždy vyliezajú podenky plné radostného očakávania.

 

Viliam Husár