Začali sme sezónu

           Mrazy ustúpili a prišlo pekné počasie s teplotami nad nulu. Nedalo mi, a tak som zavolal Tulimu či by sme tento rok nezahájili netradične už v Januári. K tomuto rozhodnutiu ma viedli nové poznatky o revíry na strednom Slovensku, ktorý sme doteraz nikdy nenavštívili. Tuli je za každú srandu a tak bez mihnutia oka súhlasil. 

           

Anglicko 2010 2. časť

Deň štvrtý:

           O šiestej ráno už sedíme v Paulovej Octávii smer Oxford. Čaká nás 3,5 hodinová cesta. Nejdem tu rozpisovať rieku Test (to si možete prečítať v mojich predchádzajúcich článkoch), len chcem podotknúť, že ideme na iné miesto (beat). Platíme pri vode, absolvujeme vybaľovací ceremoniál a ideme chytať. Ja s Paulom začíname chytať na tíšine nad vodopádikom a Peto „bágruje”  pod nami … vyplatilo sa mu to a otvára skóre s krásnym lipňom. Paul sa premiestňuje dole prúdom a my s Petom chytáme len pár metrov od seba ale stále nemám záber. Mením taktiku a skúšam NZ (novozélandsky) štýl. Chytám na tichej vode, v tom mám záber na vrchnú muchu … krásny potočák sa však vypína, prehadzujem a chytám na príves prvého lipňa. Je to pekné miesto s rybami a tak skúšam šťastie a znova záber na muchu ktorá pláva na hladine … zásek sedí a ja zdolávam potočáka (cca 45 cm). Peťo chytá menšieho lipňa. Rozhodli sme sa ísť za Paulom dole prúdom, hlboká voda sa strieda s rýchlou a my sledujeme ako sa vyľakané ryby skrývajú pod breh, jamiek a vodnej trávy. Na konci nášho úseku ešte Peto zdoláva jedného menšieho lipňa. Pri presúvaní sa vyššie ešte prechytávame úseky a darí sa nám chytiť každému ešte zopár menších lipňov. Poobede sa začínajú liahnuť olivové podenky a keď vidím ako asi 60 cm duhák doslova šalie na hladine tak preväzujem na sucho, to isté aj Peťo ale ryba nereaguje. No nič o pár metrov vyššie Peťo chytá malého lipňa a ja som našiel jamku, hlbokú asi 1,5 metra kde vidím veľké ryby. Zastavujem sa tu a hádžem, hádžem hádžem, preväzujem a mením nymfy, hádžem …. šnúra stojí, zasekávam a vidím nádherného potočáka ako sa pustí dole vodou, z cievky sa rýchlo míňa šnúra, ryba stojí, naraz sa znova pohne smerom ku mne a mám čo robiť aby som stihol sťahovať šnúru, ryba vojde do prúdu a nejdem s ňou ani pohnúť, Stroft 0,12 mm zatiaľ drží, ryba sa nevzdáva, urobí zopár výskokov nad hladinu a posledný krát mi zamáva chvostovou plutvou a vypína sa. Kontrolujem čo sa vlastne stalo a zisťujem, že to bola moja chyba … zle naviazaný uzlík. Škoda, mohla sa krásne vynímať na fotke.                 

               Dole stretávam Peťa a Paula ktorí chytajú na sucho menšie ryby … stmieva sa a preto je čas vrátiť sa k autu. Skúšam ešte chytať pod stromom kde som chytil prvú rybu zdolávam potočáka okolo 35 cm, v tom zasekne Peťo ktorý chytá meter nado mnou veľkého pstruha ktorý skáče nad hladinu ako divý… Peťo s ním chvíľku bojuje ale 0,10 mm silón to nevydrží a ryba je oslobodená od fotenia. Peťo schádza chytať nižšie, ja som zavadil a prerábať sa mi nechce a tak ešte sledujem Paula ktorému nedá Petrov odtrhnutý potočák pokoja s skúša to na Petrovom mieste len s inými muchami … a čuduj sa svete zasekáva a zdoláva na svojom trojkovom ZXL krásneho potočáka – posledná ryba dnešnej rybačky.  Unavený, zato plný zážitkov sadáme do auta smer Telford. Zhodnotenie dnešného dňa – cca 15 lipňov (max. 40 cm), 3 krát Pp + 2 ryby nezdolané.  Neskôr som sa dozvedel, že deň pred nami na tomto úseku chytali Bulhari, Rumuni a Poliaci, takže v celku sme boli úspešní.  Pri Paulovom dome sa lúčime a nás čaká ešte polhodinka cesty domov.

 

 

 

 

 

 

 

 
 Deň piaty:

                Deň nášho odchodu je tu, nasadáme do auta skoro ráno smer Birmingham letisko, vraciam auto späť do požičovne, odovzdávame batožinu, rozoberáme minulé dni a zhodujeme sa na tom, že naša januárová výprava nebola až taká zlá ako sa na začiatku zdala byť. Večer prichádzam domov unavený a začínam vybaľovať veci, udica, broďáky, topánky … do r…i a naviják Sage sa nenachádza v batožine … pri balení som si to nevšimol a naviják ostal v kufri auta z požičovne … nadávam, kľajem (sám na seba) . Trošku pridrahý špás … moja nepozornosť. Teraz pokukujem po novom . Pssst, ale mojej manželke ani muk.

Jozef  ´Tuli´ Karafa

Anglicko 2010 1.časť

             Po krátkom boji  je moja prvá tohtoročná ryba zdolaná a pripravená na fotenie. Áno, krásny lipeň z rieky Dee  ukazuje svoju pýchu – nádherne vyfarbenú chrbtovú plutvu.

Všetko je pripravené … udica, navijak, krabička s muchami … je tu 20. január – deň pred odchodom na rybačku do Anglicka. Sedím za internetom a zisťujem ešte aké bude nasledujúce dni počasie. Malo by to byť ok, teploty tesne nad nulou … viac ma však znepokojuje počasie týždeň pred naším odchodom … no veď dáko bude pomyslel som si. Peťo už prišiel večer pred naším odchodom aby sme mohli ráno ísť spoločným autobusom na letisko do Blavy. Sedíme v autobuse, ale hneď za Žiarom nad Hronom nás čaká kolóna áut, okolo nás sa preženie odťahová služba,  policajti, hasiči … dopravná nehoda … minúty letia a my sa pohybujeme po centimetroch … začínam byť nervózny ( a to som si myslel, že ideme dostatočne čoskoro), konečne míňame nehodu, ale máme už teraz hodinové meškanie príchodu do Bratislavy a dopravný servis hlási zápchy z každej strany pri vstupe do Blavy. Peter kontaktuje známeho či by nás hodil zo stanice na letisko … no aspoň to. Máme 30 min. do zavretia „checkinu“ batožiny … fuj … stihli sme to. V lietadle ma zastihne zaslúžený spánok. Na parkovisku letiska Birmingham si preberám auto z požičovne a ideme smer Shrewsbury.  Po príchode ku známemu , kde budeme ubytovaní sa najeme, pokecáme,  ja ešte zisťujem u známeho (Angličan) aká je situácia na riekach … no nedostávam potešujúce odpovede ani na jednu z mnou zvolených „tutoviek“. Uvidíme zajtra.

Deň prvý:

                Ráno prší.  Ešte potrebujeme vybaviť nejaké formality (rod licence), ja ešte nejaké súkromné veci takže na rybačku nám neostáva už veľa času a tak ideme pozrieť miestnu riečku (Rea brook). Po príchode som sklamaný veľká a kalná voda. Ja nechcem chytať, ale Peťo nástojí aby sme skúsili.

 

Peťo v akcii

 Skúšame „bágrovať“ s ťažkými nymfami krikľavých farieb … stále prší, meníme muchy, Peťo odtrhol a preväzoval aspoň 5 krát, ja som na tom lepšie len raz. Po hodinke a pol sme bez záberu, a tak balíme. Ešte šťastie že sme chytali zadarmo (lístok na danú vodu sa kupuje až keď Vás príde navštíviť rybárska stráž … my sme mali šťastie, nikto nás nekontroloval).

Deň druhý:

                Ráno ešte sadám za internet, zisťujem hladiny vôd, volám známym … žreb padne na rieku Dee vo Walese. Po hodinovej ceste, ktorá je nezabudnuteľne krásna (zvolil som skratku cez pohorie Walesu), zvyšky snehu, nádherná scenéria (viď foto), sme v mestečku Bala, kde sa nachádza aj prírodné jazero Bala plné veľkých šťúk. Kupujeme povolenku v miestnom obchode, sadáme do auta a asi po kilometri zastavujem na odpočívadle v blízkosti rieky. Rieka nás síce privíta s asi o meter  zvýšenou hladinou, ale je čistá. Počasie je super .. . je niečo nad nulou. Rýchlo sa obliekame, montujeme udice a po 300 metroch sa zastavujem pod vodopádom od ktorého začíname chytať (túto rieku som navštívil viac krát, tak ako- tak poznám miesta kde sú ryby. Naväzujem  ružové kriváky .. veľkosť  12 – 14 a Peto neveriacky krúti hlavou (také niečo by on na svoje prívesy nikdy nedal), nuž čo ak neveríš uveríš …pomyslel som si. Asi po 20 hode sa šnúra zastavila a ja zasekávam svoju prvú rybu … krásny lipeň ( okolo 45 cm), po fotení putuje späť. Peťo preväzuje a dáva tiež niečo s náznakom ružovej a zdoláva tak isto krásnu rybu (cca 45 cm). Počasie je ustálené, ale chladné. Doobeda je to však všetko … presúvame sa nižšie, ale ani to nám nikomu z nás neprináša úspech. Poobede sa stretávame s chlapíkom s plavákom a krabičkou dážďoviek (v Anglicku veľmi rozšírený zimný lov lipňov na červy tzv. trotting …prehodím zopár slov a zisťujem, že nemal ani záber).vraciame znova pod vodopád, Peťo chytá asi 2 metre nado mnou a ja zdolávam ešte 5 rýb na tom istom mieste. Obaja sa zhodujeme, že Peťo pravdepodobne rozvíril dno a ryba sa pohla a začala žrať. Zdolávame ešte zopár rýb, ale vo všeobecnosti je to  na túto rieku  slabé. Celý zmrznutý prichádzame k autu, rýchlo štartujem aby sa čo najrýchlejšie zohrial motor. Cesta späť … večer ešte zisťujem kde pôjdeme zajtra. Rieka Severn na ktorú som sa tak tešil neprichádza do úvahy pre jej veľmi vysoký stav. Veľká škoda.

 Nezabudnuteľná scenéria Walesu  

 

 

 

     Prvé ryby z rieky Dee

Deň tretí:

  Cez noc nepršalo a vyzerá to na krásny slnečný deň, nahádžeme veci do auta a volíme tú istú rieku a ten istý úsek (aj keď k dispozícii máme aj iné úseky, ktoré patria iným klubom, ale keď že sa na nich koná Grayling competition sú uzavreté). Voda je o meter nižšia a stále čistá, čo ju predurčuje na kvalitnú rybačku. Ide sa na to … naväzujeme muchy … a prvá ryba nenechá na seba dlho čakať … zase otváram skóre ja, ani nie o pár minút neskôr chytám ešte ďalšie 2 ryby a na konte mám ešte zopár nepremenených záberov. Peťo je bez záberu a mení muchy, naväzuje  napodobeninu schránky potočníka,  ktorých je tu veľmi veľa a oplatí sa. Začína chytať ryby… nič veľké, ale o zábavu má postarané. Táto mucha mu funguje,  99% jeho rýb je chytených právena ňu. Ja chytám tiež ryby, ale na ružové napodobeniny krivákov vo veľkosti 16. Oproti včerajšku je to obrat o 360°. Deň končíme s kontami: ja – 10 rýb a Peter 20. Možno si pomyslíte čo to je chytiť za 4 hodiny čistého lovu 30 rýb, ale všetky ryby boli chytené zaslúžene. Večer sedíme pri pivku za internetom keď v tom zavolá Paul, že má zajtra voľno a či si nechceme ísť zachytať na mne už známu rieku Test. Trochu váhame kvôli cene (35 GBP mimo sezóny, v sezóne sa pohybujú ceny až ku závratným 500 GBP/osobu), ale nakoniec ideme. Paul rezervuje lístky a večer trávime u Paula v dome, kde ešte neskoro do noci kecáme o zajtrajšku, taktikách, materiáloch atď.

 

 

…… pokračovanie nabudúce

Jozef  ´Tuli´ Karafa

Kuba – časť 2 (Cayo Coco)

                Po  ukončení lovu blackbassov  v La Hanabanille a príjemnom obede sme sa odhodlali na presun. Čakala nás cesta  z juhu Kuby na ostrov Cayo Coco, ktorý sa nachádza  severe Kuby. Po ceste sme konečne pochopili, čo znamenajú poslušne stojace zástupy ľudí na každej odbočke pri diaľnici. Každý  Kubánec vlastniaci auto, osobné, alebo nákladné  je povinný na pokyn určeného pracovníka na križovatke zastaviť  a do auta má podľa smeru jazdy doplnených spolucestujúcich. Takto je riešená osobná doprava, návštevy rodín, presuny do práce, aj keď  to niekedy trvá veľmi dlho a to aj na relatívne malé vzdialenosti.

               Cesta prebehla veľmi príjemne o to viac, že nás čakali tri dni rybačky na mori a ubytovanie v prekrásnom zariadení all inclusive hotelovom komplexe, ktorý nebol otvorený ani celý rok. Hotelový komplex sa  nachádzal priamo na pláži, ktorú sme ale využívali veľmi málo, nakoľko sme cez deň rybárčili a po návrate naše kroky viedli priamo do reštaurácie, alebo snack baru, pretože sme boli patrične vyhladovaní a dehydratovaní. Náš ďalší pobyt na Kube  bol pomerne v sparťanských podmienkach, preto sme si pobyt na ostrove  Cayo Coco chceli patrične užiť. Ostrov spája s pevninou asi  20 km  dlhá kamenná hrádza, po ktorej vedie cesta na ostrov,  počas veľkého vlnobitia  je to naozaj zaujímavé. Silu oceánu patrične dokumentovali aj poškodené mostné piliere …. Ako sme zistili neskôr práve mostné piliere umožňujúce prúdenie obrovských más vody  vytváranie vírov spôsobilo koncentráciu  rýb od menších druhov až po predátorov  stojacich  na vrchole rybieho potravinového reťazca. Vstup na ostrov majú voľný  len cudzinci  pričom  niekedy stačilo patrole zbadať farbu špz auta, ktorá nás zaradila medzi turistov  alebo niekedy došlo aj ku kontrole pasov na čo poväčšine  začal Karol konverzáciu s dôstojníkom, pričom sa ho pýtal na úplne konkrétne veci na ostrove,   čím ho väčšinou priviedol do rozpakov . Nasledovala obligátna otázka či sme rybári, po kladnej odpovedi sa atmosféra uvoľnila  pretože dôstojník pochopil čo obsahuje naša obrovská bazuka, s ktorou sme sa tlačili v strede auta. Vzhľadom na stiesnené podmienky v našom požičanom aute, kde sa okrem spomínanej bazuky nachádzala aj batožina, ktorá sa nevošla do kufra  prebiehal neustály boj o predné sedadlo  – spolujazdca vodiča  kde väčšinou sedel obrovský Maxa, ale keď niekedy zaváhal a nestihol dobehnúť k autu ako prvý, sedel vzadu  čo nemiestne komentova , až kým nezaspal. Veľmi zábavným spestrením boli celkom slušné buchoty, keď si Maxa , ktorý po dosadnutí na sedadlo okamžite tvrdo zaspal  a začal si otĺkať  hlavu o okno , čo viedlo k okamžitému prebudeniu dotyčného a salve smiechu ostatných spolucestujúcich.

               Ostrov Cayo Coco je asi 32 km dlhý a najkrajšie pláže sa nachádzajú na jeho severnej strane. Priamo na ostrove sa nachádza letisko, ktoré využívajú hlavne kanadskí turisti . Tesne po príjazde na ostrov sme navštívili marínu, kde sme  chceli dohodnúť program  s vedúcim sprievodcom Carlosom,  bolo však už neskoro  guideri už boli preč, takže naše stretnutie sme nechali na ráno. Po príchode na recepciu hotela a ubytovaní sme pri dobrom mojite  obdivovali symbiózu betónových a živých plameniakov, ktoré spolu nerušene žili svoj krásny vtáčí život v umelom jazere v strede hotelového komplexu. Idylický bol najmä na pohľad spiaceho plameniaka stojaceho na jednej nohe opierajúc sa o svojho kamenného druha. Pri ubytovávaní sme pobavili celý personál tým, že vzhľadom na obsadenosť hotela a cenovú výhodnosť sme prijali pre jednu dvojicu nerozložiteľnú manželskú  posteľ. To sme ale nevedeli, že upratovací servis nám bude na tejto posteli každý deň vytvárať z kvetov, uterákov a iných maličkostí symboly vzájomnej lásky.

Po vybalení a ľahkej večeri sme spoločne spriadali plány na ďalšie dni  Na každej výprave sú vždy najkrajšie plány, predstavy a o úlovkoch, ktoré „určite„  v najbližších dňoch chytíme  Zaspávanie a sny boli naozaj prekrásne.

                  Na ostrove bolo možné vidieť miniatúrne kolibríky, ktoré pripomínali veľkých čmeliakov , musím sa priznať , že najprv som ich ani neregistroval , avšak po upozornení  Karola som z nich nevedel spustiť oči . Ráno sme  vyrazili  do maríny plní očakávaní,  Karol si neodpustil svoju obľúbenú disciplínu na rozbitej ceste a to  let – skok autom vo veľkej rýchlosti .Po dopade sme stále čakali ,  že sa auto rozpadne , ale inak sme si na to celkom zvykli . Zvítali sme sa s Carlosom a Joanom  , ktorí nám robili na ostrove sprievodcov . Carlos sa nám pochválil  svojimi  hodinkami , ktoré ukazovali presne príliv a odliv , čo bolo pri brodení veľmi dôležitá informácia. Pri  pohľade z móla nás potešil pohľad na peknú ihlicu , ktorá pózovala našim fotoaparátom.

                Návrh sprievodcov, aby sme sa úvod  najprv zoznámili s horúcimi miestami a šli na plytčiny  brodiť, sme privítali. Až po  chvíli sme zistili , že  v aute  budeme šiesti a pôjdeme asi 45 minút a to cestami necestami. Humorné komentáre celou cestou nemali konca kraja, avšak  prekrvenie dolných končatín značne trpelo. Po vystúpení pred koncom cesty som skonštatoval po zhliadnutí  nekonečného čadičového polomočiara striedaného s pieskovými lavicami, že tu by som teda nechcel brodiť.. No na nešťastie opak bol pravdou, a po zastavení a zistení, že všetci cestu šťastne prežili , zložení prútov a kontrole sily rýchlospojok, keď nám Carlosov druhý sprievodca  Joan predviedol neskutočné uzly a vytváranie splietaných výmenných slučiek, pričom používal obidve ruky, nohy a zuby ( pôsobil  ako šijací stroj ) …., nám naši kubánski priatelia oznámili, hor sa do vody.

              Každý z nás mal inú obuv, avšak pozitívne bolo, že v diaľke sa rysovali prekrásne tyrkysovo biele pieskové plytčiny v ktorých sa majestátne vynímali mangrovníkové ostrovčeky. Bohužiaľ to, čo sa mi zdalo pomerne blízky cieľ , znamenalo skutočné fyzické utrpenie, pretože brodenie zabárajúc sa niekedy až po kolená do pieskobahna a šmýkanie sa po ostrých tenkých kameňoch s ostrými hranami nemalo konca kraja. Nakoniec sme sa postupne dostali na pekné plytčiny a vytvorili rojnicu , pričom mladší zo sprievodcov nás povzbudzoval a predpovedal prekrásne ryby . Skutočne viackrát sme zbadali po upozornení guidera akýsi tieň vo vode, ale bonfishe alias makavi boli mimo dohod našich muškárok. (Albula vulpes), tieto ryby dokážu po záseku vyvinúť pri úniku obrovskú silu a rýchlosť, nepomernú k svojej veľkosti .Albuly sú na Cayo Coco  v menších počtoch ako na v Las Salinas, kde sú kŕdle týchto rýb oveľa početnejšie, ale sú menších rozmerov. Maxa , ako to už býva zvykom zneužil svoju plynulú angličtinu, sa počas brodenia k plytčinám  nalepil na Joana a ani sa od neho nepohol. Odtrhol sa od rojnice a začal súvisle prehadzovať breh väčšieho mangrovníkového ostrovčeka. Samozrejme čo čert nechcel, chytil niekoľko malých barakúd  čo okamžite znamenalo, že začal výskať a všetkých poučovať ako sa má rybárčiť.

              Schladil ho až Karolov a Carlosov pohľad (o mne a Arpim ani nehovoriac) , pretože nám sa zatiaľ nedarilo. Našťastie spravodlivosť zvíťazila a ostré zúbky babybarakudy mu zlikvidovali nadväzec. Radšej sme sa rozdelili do skupín, Carlos ktorý sa venoval mne, mal v plecniaku vodotesné puzdro, kde sme odložili foťáky, čo sa neskôr ukázalo ako chyba. Zhruba hodinu pred koncom niekoľkokilometrového brodenia, Maxa skutočne zdolal bonfisha cez 60 cm, čo je u tejto ryby trofejná veľkosť.  Rekord z Bahám vážil 6,8 kg. Bohužiaľ nemohol to zdokumentovať  čo sme po prehovorení Karola, ktorý bol pritom nasledujúce dni sústavne spochybňovali  Na malé krevetky a strímriky sa pochytalo niekoľko ďalších rýb, ale žiadna už nebola väčšia. Podarilo sa mi chytiť čiernu rybu podobnú kaprovi, avšak zo zubami. Carlos mi síce povedal miestny názov, ale ten si nepamätám.  Nevýhoda brodenia bola v plašení pasúcich sa albúl, ktoré sa dostatočne rýchlo presúvali mimo dosah našich šnúr. Niektoré druhy rýb sme nevedeli ani identifikovať a miestne názvy nám samozrejme nehovorili nič. Joan pri každom ataku, záseku, alebo spadnutí ryby predvádzal kuchynskou angličtinou neskutočnú verbálnu show, ktorú mal asi nacvičenú, po niekoľkých hodinách nám to teda liezlo poriadne na nervy.  Nedal sa ale vypnúť, myslel si asi, že to patrí k rybačke, avšak my sme mysleli, že je ho počuť až na Floridu.  Popri brehoch ostrovčekov bolo vidieť loviť barakudy, malé rybky lietali ako u nás po ataku boleňa. Slnko nebezpečne pálilo a náš pitný program bol vyčerpaný, takže sme zvolili rozhodnutie návrat k autu. Cestu späť ani nebudem popisovať , ale Karol bude ňu asi dlho spomínať. Pri aute sme sa posilnili chladeným pivom , minerálkou a vyrazili sme  na ďalšie miesto. Jednalo sa dlhý betónový most nad úžinou, ktorá spájala veľké morské plochy a z mosta prúdy morskej vody vytvárali silnú rieku , ktorá menila smer prúdu podľa prílivu a odlivu. Nachádzali sme sa na území uzatvorenom a stráženom území  kde sa dalo vstúpiť len s povolením a sprievodcom. Najprv sme naše muškárky nechali v aute a kochali sa v rozmanitosti a početnosti rýb, ktoré plávali v prúdoch pod mostom. Skupiny albúl sa opatrne približovali u plytčín a medzi veľkými kameňmi hľadali svoju obvyklú korisť , malé kôrovce a lastúry , ktoré obvykle svojím pevným rypáčikom hľadajú v piesku, kde potom jasne vidieť stopy, kde sa naposledy kŕmili .Vyskytovali sa tu barakudy (Spyraena barracuda), robalá (Centropomus undecimalis , snook) , rôzne druhy kranasov ( čeľaď carangiade , jacky) , chňapaly (čeľaď Lutjanidae , snappery ) Z tejto čeľade je najbojovnejšia cuvera( Lutjanus cyanopterus) , po záseku je nutné okamžité zdolávanie , pretože ináč je minimálna šanca túto rybu dostať z vody .Cuvera ihneď po záseku uniká do hĺbky medzi prekážky a disponuje veľkou silou. Veľké jedince sa premávali v prúdoch tyrkysovej vody  samostatne .Najkrajšie ryby boli jednoznačne palomety (Trachinotus goodei)  a permity (Trachinotus falcatus ), ktoré tvarom svojho tela , farbou a vysokými plutvami medzi ostatnými plávali s majestátnosťou a boli nami najviac obdivované . Medzi piliermi mosta číhali tarpony (Megalops atlanticus ), ryby  ktorých predkovia  žijú na svete takmer 125 miliónov rokov , a rozdiel medzi nimi a predkami je minimálny  , tieto strieborné torpéda , ako sa zvyknú tiež nazývať , je skôr v akcii počuť ako vidieť .Tarpony migrujú do brakických vôd, do riek a dokonca aj do sladkovodných jazier , kde  žijú aj niekoľko rokov. Toto divadlo nás samozrejme povzbudilo a začali sme strímrovať  z asi 7 metrov vysokého mosta . Po záseku nasledoval zostup k brehu až k vode na jednej , alebo druhej strane mosta . Niekedy je ťažšie chytať ryby v priamom prenose , pretože správne ponúknutie muchy okolo plávajúcej rybe nebolo až také jednoduché. Joan nám asi po hodine predviedol krásny zásek , pričom finta spočívala v prudkom potrhnutí muchy presne pred tlamou ryby, ktorá po nej bleskovo chňapla mysliac si  že kreveta uniká. Čas odchodu sa neúprosne blížil a nás čakal nepríjemný presun (spojený s jedným defektom) do maríny a príjemný večer v našom hotelovom komplexe .V ten večer som s priateľmi mohol prvýkrát ochutnať tilapiu, ktorú máme uvedenú aj našej rybárskej legislatíve, ale v tajomnej pozícii  všetci o nej vieme, ale nikto ju nevidel a nechytil, sorry ak sa mýlim. Po bohatej  večeri sme  ocenili perfektné miešané nápoje a pohodu pri najlepších cigarách na svete.

                   Pri raňajkách sa nám prihovoril sympatický čašník, ktorý nás ako muškárov identifikoval podľa oblečenia pričom nám rozprával o svojich úlovkoch. Najprv  sme to brali  s rezervou, avšak nasledujúci  deň nám náš  nový kamarát   doniesol fotoalbum so svojimi úlovkami a my sme neverili vlastným očiam. Znova sa potvrdilo, že krajina s malým rybárskym tlakom skrýva neskutočné trofejné ryby. Sympatické na tomto športovom rybárovi bol jeho záujem o ryby a spôsoby muškárenia na Slovensku.

            Nasledujúci deň  sme vyrazili v dvoch člnoch na sústavu kanálov, ktoré spájali mangrovníkové plytčiny s otvoreným morom. Jednalo sa desiatky kilometrov prekrásnej  vody plnej rýb, o čom svedčili mohutné údery na vodnej hladine, kde lovili  tarpony, samozrejme to čo sa dialo pod hladinou sme si len predstavovali. Na väčšom  člne sme boli tento krát štyria Carlos, Joan, Arpi a ja  Naši sprievodcovia mali pre nás pripravené prekvapenie, pred ústím veľmi širokého kanálu  mi odobrali muškárku a do ruky vložili kolík, ktorý by zniesol aj  kilové pilkre  v Škandinávii. Podľa pokynov guiderov  sme začali  prevádzať trhaný troling len s jednou udicou a ako návnada slúžil asi 15 cm doma vyrobený popper. Samozrejme sa to neobišlo bez prednášky ako správne špliechať popperom , ktorý sme ťahali asi 50 m za člnom. Bol som dosť skeptický , ale len asi tri štyri minúty, pretože nasledovala rana a samozrejme hlučná show Joana, ktorý celú akciu komentoval.

Barakuda mala okolo metra a po fotení mi porezaná ruka pripomenula, že si mám do rúk zobrať späť svoju muškárku. Presne takúto akciu vzápätí absolvoval Arpi s takisto krásnou barakudou. Nasledujúce hodiny sme strávili v pohodlí veľkého člna chytaním snajperov, jackov, malých barakúd a ako rarita bola chytená ryba, ktorá prekvapila aj našich sprievodcov, malý  jašterohlavec (Synodus intermedius).

               Arpimu sa darilo viac, zábery mal takmer každý hod a lovil hlavne yellow jacky. Sprievodcovia na plytčinách vyhľadávali hlboké jamy, jaskyne, ktoré sa javili na bielom piesku ako tmavé škvrny, v nich bol záber takmer vždy istý. Pri strímrovaní  Kubánci mali odlišný štýl ako my, prvé dva tri sťahy robili mimoriadne agresívnym a rýchlym  spôsobom, po krátkej pauze to zopakovali, zrejme tak sa takto  morské ryby viac vydráždia  k ataku na nástrahu. Veľkým zážitkom bol pohľad na obrovskú mantu, alebo raju (nezhodli sme o ktorý druh presne ide ), ktorá preplávala  okolo nášho člna, nevšímajúc si nás tak,  akoby sme tam ani neboli.

 Večer sme navštívili miestnu diskotéku, ktorá je sprevádzkovaná  v prírodnej jaskyni o čom svedčí aj jej názov  Cueva de Jabalí (názov dostala podľa diviaka, ktorý bol pôvodným obyvateľom jaskyne, neskôr ho nahradili netopiere). Množstvo chodieb a kútov vytvorených s minimálnym ľudským zásahom a „ tanečná sála „, kde v strede bol v strope otvor s rastlinstvom a pohľadom na hviezdy zanechal v nás hlboký dojem. Pôvodné osadenstvo jaskyne asi večernou hudobnou produkciou nadšené nebolo.

                Pri našich presunoch do prístavu sme stretávali dvojicu muškárov z Kanady , ktorí si vykračovali s prútmi pešo a nevyužívali platené služby guiderov .Pri návrate z mora sme z člna videli dvoch muškárov zabrodených veľmi ďaleko od brehu , jednalo sa tých istých Kanaďanov , ktorých sme stretávali na ceste . Nedalo nám to a tak sme sa po ľahkej večeri  skúmať kam vlastne chodievajú loviť. V hustom poraste sme objavili vyšľapaný  chodníček , ktorý nás priviedol až k inak nedostupnej pláži. Cesta k moru bola dosť dobrodružná , dvaja sme sa aj slušne vykúpali v skrytom močiari.(Ja som veľmi šťastný , že som udržal palicu nad hlavou a nedolámal som ju )  Lovili sme krátko , pretože sa začalo stmievať , ale aj tak sme boli  šťastní , že sme objavili nový  pekný revír pre lov albúl.

                  Rybárske zážitky, ktoré sme prežili na Kube by sme mohli rozdeliť na  poznávacie  pozorovacie, zdolávacie a adrenalínové. Ten posledný na ostrove Cayo Coco stál za to. Na lodi vyrazili Maxa, Karol a guider, presun medzi prístavom a plytčinami bol  aj  rýchlou loďou cca poldruha hodiny. Zhruba v polovici cesty sa obidve člny nachádzali na otvorenom hlbokom mori s patričnou obsádkou rýb. Pre porovnanie, v kanáloch a na rieke sa v tomto časovom období lovia tzv. baby tarpony vo veľkostiach od 3 do 8 kg pričom  na otvorenom mori je bežné uvidieť loviace  tarpony o váhe niekoľko desiatok kilogramov.

               Karol sa snažil  vláčkou z hĺbky dostať  na  hladinu veľmi pekného snappera.  V hĺbke okolo  20 m  sa objavili  tri veľké   wahoo  (Acanthocybium solandri ), čo čert nechcel ,jeden z dravcov zhltol Karolovu rybu a vzhľadom na svoju dravosť a uhol postavenia zubov ju nechcela pustiť. Karol sa samozrejme taktiež nevzdával a statočne sa snažil zdolať  svoj dvojitý úlovok . Všetci sme mu držali prsty , až na Maxu, ktorý zabudol na pravidlá ktoré platia pri zdolávaní trofejnej ryby na každom člne ……Naše nie veľmi slušné pokriky napokon  neskôr pochopil a svoju udicu vytiahol,  pokiaľ  Karol svoj boj dobojuje. Boj trval dlho, ale telesná schránka snajpra nakoniec nevydržala a po slabšej hodine Karol vytiahol zvyšky svojej prvotne zaseknutej ryby, veľké sklamanie neskôr vystriedala radosť  z krásneho boja.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tibor ´Pike´ Czuľba

Kuba 1.časť

Havana  , La Hanabanilla

         

       Niekedy koncom minulého leta skrsla v v našich muškárením značne poznačených hlavách myšlienka navštíviť  Kubu a to samozrejme dovtedy, kým sme mohli túto prekrásnu krajinu  precestovať  s nostalgickými spomienkami na to, čo bývalo bežné aj u nás pred nežnou revolúciou . Na úvod našich postrehov a komentárov chcem povedať, že sa v našom prípade jednalo o rybársku výpravu s cieľom spoznať krajinu,  ľudí a druhy rýb s ktorými sme sa dovtedy stretli len virtuálne.

Zloženie  našej mini výpravy  z  muškárskeho klubu Slovak Fly Fishing Club SKM  Tibor alias Pike, Arpád  alias Arpi, Janko alias  Maxa   poznačilo  rovnaké trvalé bydlisko v Trebišov. Následne po  niekoľkých stretnutiach  s Karolom Schulzom, ktorý  je profesionálnym rybárskym  sprievodcom v tejto krajine  sme sa definitívne rozhodli pre takúto výpravu   a kalamitný február 2010 na Slovensku  sme vymenili  od 3. do 15.februára 2010  za pobyt v nepomerne teplejšej Kube .

Našu reportáž sme rozdelili vzhľadom na množstvo navštívených lokalít a zážitkov do dvoch častí:

1.Havana , La Hanabanilla,

2.Cayo Coco,

Hneď úvodom  tejto reportáže sa musím poďakovať Karolovi za perfektne zostavený a zvládnutý rybársky  program. Jeho rečové znalosti miestnych dialektov  a presvedčivá  gestikulácii, ktorá je na Kube nevyhnutná  spôsobila, že  veľakrát  ani domáci  nezistili, že nejedná o  Kubánca …… práve toto nám veľakrát umožnilo ušetriť  značné finančné prostriedky, pretože sa ceny zjednávali, alebo sme platili v sadzbách ako domáci. Kubánci sú veľmi srdeční a priateľskí, dokážu sa smiať a to neraz aj v  situáciách  často tragikomických a pre nás nepochopiteľných. Aj napriek  neľahkému životu sa veľmi často stretávajú celé rodiny a trávia spolu dlhé hodiny. Na Kube sme neraz videli to, čo sa u nás vytráca, aj napriek chudobe a strádaniu je hlavou rodiny najstarší člen  a ten sa teší patričnej úcte až do konca svojich dní. Samozrejme zovšadiaľ sa ozývajú zvuky salsy a miestnych kapiel, pričom si pospevujú mladí aj starí. Samozrejme tieto rytmy oslovili aj našu výpravu a v aute nonstop znela kapela Gente de Zona .

Havana

Na Havanu sme si vyhradili  dva dni, čo bolo rozumné pretože po lete a vyrovnaní sa s časovým posunom , nás čakal náročný program väčšinou 8 hodinových rybačiek s niekoľkými dlhšími presunmi  na našom novom aute čínskej výroby z požičovne , z ktorého sme počas nášho urobili takmer terénne auto . Na uliciach  Havany sme stretali Lady, Žiguláky, Moskviče a ohromné spektrum amerických veteránov , ktoré boli vo veľmi dobrom technickom stave a boli ozajstnou pýchou ich majiteľov.  Prekrásne centrum , obklopovali  ulice sa budovy , veľakrát v žalostnom stave.  Na uliciach sme stretávali ľudí oblečených celých v bielom,  jedinou ozdobou bol korálový náhrdelník pričom jednotlivé koraly predstavujú orisha, bohov a bohyne náboženského systému Santéria, ktoré má pôvod v západnej Afrike u kmeňa Yoruba. Samozrejme na uliciach  bolo plno doláruchtivých sprievodcov, ktorí ponúkali svoje služby, ale naše kamenné tváre a Karolove komentáre ich  odradili od ďalšieho obťažovania. Turista je ináč na ulici nedotknuteľný a Kubu je možné považovať za bezpečnú krajinu nielen v mestách, ale i na vidieku . Častým stredobodom záujmu bol Maxa, ktorého prezývka podľa známeho českého speváka nie je náhodná.  Vysoký blondiak predsa nie je v spleti tmavých ľudí bežným zjavom.  Pouliční umelci majú svoju malú štvrť  jednoznačne identifikovateľnú, domy sú pomaľované krikľavými farbami a v každom dome sú domáce galérie plné obrazov a iných umeleckých diel. Prekrásne obrazy, umelecké skulptúry, sošky nás lákali k predstavám ako by sa vynímali v našich domácnostiach avšak problematika ich dopravy na Slovensko nás usmernila k realite.

           Samozrejme sme si nemohli  v Havane ujsť návštevu továrne na cigary  Fábrica de Tobacos Partagas  založenú v roku 1845, kde sme si pozreli kompletný postup výroby najkvalitnejších cigár na svete od zeleného tabakového listu až po finálny výrobok.  Vidieť na vlastné oči ako vzniká legendárna Cohiba , Bolívar alebo Partagas  znamená naozaj pre milovníka cigár neskutočný zážitok. Priamo v priestoroch továrne bola možnosť zakúpiť  svetoznáme cigary v rôznych veľkostiach a baleniach. Veľmi zaujímavý bol pohľad na  tzv. cigarové učilište , kde musí adept zvládnuť výrobu cigár za deväť mesiacov v patričnej  kvalite a kvantite.

            Navštívili sme taktiež La Bodeguitu de Medio, najobľúbenejší bar Ernesta Hemingwaya, kde tvoril, stretával sa s priateľmi a popíjaj svoje obľúbené mojito. Práve z Havany podnikal  tento slávny spisovateľ úspešné rýbárske výpravy za plachetníkmi.  Po návrate domov  veľmi rád zaspávam pri krásne  nahovorenom románe Starec a more.

          Bývali sme  vo štvrti Vedado, ktorá je kultúrnym centrom hlavného mesta. Veľmi silným zážitkom bolo stretnutie rodáka Košičana, ktorý takmer celý život prežil na Kube a raz by sa chcel vrátiť  domov. Čakal  nás stále pred hotelom a hltal každé naše slovo v rodnom jazyku. Odchádzalo sa nám od neho ťažko, mali sme zmiešané pocity a doteraz veríme, že sa mu jeho sen podarí naplniť .

Z nášho hotelíka  sme mali na skok na prekrásnu promenádu Malecon , priamo pri mori , kde do neskorých nočných hodín vyhrávali pouliční hudobníci hrajúci salsu .Malecon je Taktiež miestom , kde sa stretáva mládež a zamilované páriky ale aj rybári , ktorí sa snažia v príbojovych vlnách chytiť niektorú z početných druhov rýb . Vyskytuje sa tu množstvo kranasov  čeľaď carangidae, nazývaných tiež Jack (Bar Jack, Yellow Jack , Black Jack, do tejto čeľade patrí aj prekrásna ryba Palometa), niektoré druhy Jackov sa nám podarilo na Kube neskôr úspešne loviť. Vyskytujú sa tu v slušných počtoch aj ihlice, ale v menších veľkostiach ako sme boli zvyknutí loviť v Egypte kde sme s Maxom bežne vystrímrovali za skoro ráno desiatky ihlíc a niektoré vo veľkostiach až 70 cm. Tarpony – strieborné torpéda, čeľaď  megalopidae  lovené na otvorenom mori predstavujú dominantných predátorov, avšak v riekach a kanáloch sa vyskytujú tzv. baby tarpony vo veľkostiach do 5 – 7 kg. Chňapaly  nazývané tiež snappery čeľaď lutjanidae, predstavujú  veľmi bojovné ryby  údajne veľmi chutné podľa vyjadrení miestnych rybárov. Pražmy čeľade sparidae  sa tu vyskytujú vo viacerých poddruhoch a presné určenie konkrétneho druhu môže byť problematické. Kubánci majú na každú rybu svoj vlastný názov a medzinárodné označenie používajú len profesionálny sprievodcovia. Domáci rybári  lovia z nábrežného móla  prívlačov na rôzne druhy woblerov, alebo plastových nástrah s ťažšou jigovou hlavičkou. Pri našej večernej prechádzke sme objavili  rybársku  krčmičku s vlajkami Slovenska, fotografie na stenách s úlovkami tarponov cez 50 kg nás privádzali do tranzu. Je treba objektívne povedať, že kubánska kuchyňa nám veľmi neučarovala a mimo Havany už teda vôbec nie. Najviac sme ocenili  langusty, ktoré sa podávajú bez panciera aj keď na náš vkus bolo mäsko trocha tvrdé a hustú polievku z čiernych  fazúľ na cesnaku a cibuli (potahe), ktorú sme konzumovali počas celého pobytu. Táto polievka mala u nás veľký úspech hlavne po vyčerpávajúcich osemhodinových výpravách, škoda že napriek našim prosbám, aby  bola „ kaliente „ sa na stôl dostala väčšinou vlažná. Spestrením jednej večere bola požiadavka Maxu na miestnu špecialitu pod názvom „staré šaty”, ktorá sa naozaj nedala konzumovať, na tanieri sa podávalo trhané hovädzie mäso, ktoré bolo patrične staré a suché.

            Na tomto mieste treba tiež povedať, že na ostrove mimo dohľadu turistov je rybolov striktne kontrolovaný štátom a legálny individuálny rybolov je potlačovaný. Na ostrove sme sa stretli s viacerými športovými rybármi, ktorí mali fotoalbumy plné trofejných úlovkov, títo ľudia ale žijú bezprostredne pri mori a to  im umožňuje športový rybolov. To samozrejme neplatí o priemyselnom rybolove a rybolove turistov platiacich za tieto služby štátnym organizáciám, ktoré rybársku turistiku organizujú.

 La Hanabanilla

 Cesta

 Po dvoch dňoch sme vyrazili   diaľnicou z Havany smer La Hanabanilla, kde sme sa potrebovali dostať do večera, ubytovať sa a zrelaxovať pre muškárením na obrovskej sladkovodnej  vodárenskej nádrži s výskytom blackbassov. Trojpruhová diaľnica je najmä v noci dosť nebezpečná pre množstvo dier a húpakov, ktoré naše autíčko privádzalo ku krásnym skokom v rýchlosti 150 km/hod a po každom dopade auta zostalo  v aute stále chvíľku ticho. Veľmi nás prekvapila aj železničná trať, ktorá križovala priamo „ diaľnicu”, na závory, alebo nejaké značenie  budovatelia železničnej trate akosi pozabudli. V provincii Matanzas sme sa zastavili v mestečku  Jaguey Grande u sprievodcu Felipeho, kde Karol dohodol podrobnosti našich ďalších rybačiek v na mori v Las Salinas a na rieke Rio Hatiguanico.  To že šlo o dom hlavného rybárskeho sprievodcu v rezervácii Peninsula de Zapata   bolo jednoznačné, pretože  priečelie domu zdobila kamenná ryba. Felipeho sme predtým videli na Slovensku v programe Rybár dobrodruh vysielaný na Viasat Explorer, vtedy u seba Felipe hostil Cyrila Chaqleta, ktorý v spomínanom programe cestuje a rybárči  po celom svete .

            Cestou  sme nevynechali  návštevu Museo Memoria al Che a Plaza de le Revolucion pri meste Santa Clara, kde sme sa nemohli zbaviť dotieravého špecialistu na  „ sprevádzanie turistov „. Chlapík nás vzhľadom na znalosť rôznych skratiek a rýchlému bicyklu prenasledoval dlho, ale nakoniec náš čínsky zázrak (výrobná značka Geely, tieto autá vlastnila aj miestna polícia) dotieravca zanechal za sebou. Che Guevara na rozdiel od ostatných vodcov odmietal akékoľvek výsady a pohodlie, žil v skromnosti  medzi svojimi druhmi, svojou ochotou k boju a sebaobetovaniu sa stal symbolom pre milióny ľavicovo orientovaných ľudí na celom svete.

            Po ceste sme vyťahovali z Karola informácie o jeho cestách  po Kube. Jedna z ponúknutých  možností  bola rybačka a na jazerách  v pohorí Pinar del Rio, v menej zaľudnenom kraji. Práve preto boli tamojšie jazerá plné rýb.Možno sme ich mali zaradiť do nášho kubánskeho rybárskeho programu , ale odradilo nás muškárenie  vo veľmi ťažko prístupnom teréne  sediac  na duši z traktora. Možno to nebola správna voľba, ale dnes to ľutujeme. Ďalším dôvodom bolo úplne umiestnenie jazier smerom na západ, teda úplne opačne ako naše ostatné  ciele. Karol nás presviedčal, aby sme tam šli a na jeho pochvalu musím povedať , že akákoľvek vzdialenosť   mu nerobila starosti. Šoféroval rád, miloval cesty na vidieku, skratky  a stretnutia s miestnymi ľuďmi. Počas cesty nám Karol rozprával o tom ako vypátral na Kube bájnu arapaimu, najväčšiu sladkovodnú rybu na svete  a čo všetko pri jej love zažil. Nikto z nás dovtedy netušil, že sa vyskytuje aj na Kube. Karči znova ukázal, že je rybár  plný tajomstiev a o najkrajšie z nich sa delí nerád.

            Večer sa nám podarilo dostať k jazeru a rovnomennému hotelu, našťastie prístupová cesta nebola zaplavená , čo bolo po prvýkrát odkedy sme Karol chodieva . Po ľahkej večerí  sme sa nadšene pustili do rozbaľovania  bazuky a prípravy na raňajšiu rybačku. Jazero napájajú dve rieky, má pretiahnutý tvar  a dĺžku takmer 36 km. Strmé svahy často zostupujú až k vodnej hladine a znemožňujú rybolov z brehu. Večer nás navštívil miestny sprievodca, ktorý nás trocha schladil údajne nízkou aktivitou rýb a stále chcel vidieť naše  woblery  a vláčky, ostali sme pri strímrovniciach. Na tomto mieste sa chcem poďakovať  členom SKM Ampérovi a Chuďasovi, ktorí naše muškovnice patrične posilnili. Sprievodca nám rozprával o posledných trofejných rybách chytených na priehrade, čo nám pred spánkom patrične dvihlo náladu . Ráno sme po raňajkách vyrazili na mólo, kde každého z nás čakal sprievodca s motorovým člnom. Pod mólom sa preháňali húfy slnečníc, niektoré vo veľkostiach, ktoré nás prekvapili. Maxa to nevydržal a začal ich dráždiť strímrikmi,  ataky boli dobre viditeľné, ryby návnady nedoberali  ale prinieslo nám to aspoň trocha rozptýlenia na úkor snažiaceho sa Maxu.

              Nadišiel čas nalodenia sa a začatia samotnej rybačky, pri presunoch sme obdivovali husté borovicové lesy a kopce s romantickými palmovými hájmi. Tak ako všade na Kube, aj tu boli brehy plné kôz, koní a hovädzieho dobytka, zvieratá sa voľne pásli, pričom mali prístup k sladkej vode, čiže boli dlhodobo sebestačné.  Sprievodcovia sa rozdelili a každý sme chytali osobitne. Zvolil som 8 šnúru zo strelnou hlavou, čo mi umožňovalo pekné hody až rastlinám na brehu. Samotné plytčiny boli pomerne zarastené, čo spôsobovalo zachytávanie strímrov do vodných rastlín. To čo sme mali na blackbassy naštudované tu veľmi neplatilo. Krásne strímre s popovou plávajúcou hlavou, ktoré pri poťahovaní vytvárali špliechajúce bubliny miestne ryby veľmi neoslovovili.  Sprievodca stále dostatočne včas vypol motor a ďalej manévroval len veslom. Počas samotnej rybačky som zbadal slušné rojenie hmyzu na hladine a následne aj pekný zber rýb. Samozrejme univerzálna muškovnica bola na hoteli a suché muchy na Slovensku. Neostávalo nič iné len ďalej strímrovať a snažiť sa vydráždiť  nejakého blackbassa  . Prvé štarty za strímrom začali až v hlbšej vode medzi skalami, kde sa podľa sprievodcov blackbassy vo februári  vytierajú . Na tomto fakte sa ale nezhodli s Karolom, ktorý  túto informáciu spochybňoval. Podstatné ale bolo to, že kontakt s rybou bol priemerne raz za hodinu a ako to už býva, väčšinou sa to stalo, keď som to najmenej čakal.  Vystriedali  sme asi 10 –  12 „ horúcich miest „ , chytili sme niekoľko menších rýb, ale na trofejného bassa sme šťastie nemali. Veľa som si sľuboval hlavne od vyústení riek do priehrady a moje predpoklady sa aj naplnili.

Nebrali sme to ako tragédiu, pretože sme boli plní očakávania rybačkou na mori a rieke Hatiguanico, čo sa aj v najbližších dňoch potvrdilo. Približne v strede môjho prvého rybárskeho tripu  ma príjemne prekvapil môj guider, keď sa  počas krátkej prestávky asi v strede jazera vzdialil a po chvíľke sa vrátil a obdaroval ma chladeným Cristalom ( miestne pivo  10 c). V lese sa totiž skrývala výletná reštaurácia pre turistov, ktorí ju navštevujú na veľkej lodi.

             Sprievodcovia na Kube majú určenú pevnú sadzbu za služby, samozrejme je to pre štátnu spoločnosť, ktorá túto činnosť zastrešuje. Samozrejmosťou je znalosť angličtiny a profesionálne oblečenie, ktoré sa šijú pre guiderov vo Švajčiarsku samozrejme s vlajkou Kuby na košeli je samozrejmosťou. Niektorí z nich dokážu premeniť osemhodinový muškársky trip na krásne divadlo s predstavením prírody, rýb, histórie revíru ako aj rekapituláciu trofejných úlovkov. Samozrejme títo ľudia nie sú otravní a okamžite vycítia ak chce mať muškár súkromie, alebo chce svoju výpravu precítiť diskrétne. Malý finančný prezent už ide priamo pre samotného guidera, ktorý sa preto snaží, aby bol hosť spokojný a hlavne zachytal .

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

pokračovanie nabudúce ( ostrov Cayo Coco )

Tibor ´Pike´Czuľba

Slovinsko 2008 – časť 2 (Soča a Bača)

              Prebúdzame sa do chladného rána a nový sneh na kopcoch nás deprimuje. Nielenže stále prší, ale ešte sa schladilo o ďalších pár stupňov. Na izbe je zima ako na Sibíri a ja začínam uvažovať, že čo si oblečiem keďže s teplými vecami som sa moc nezaťažoval. Nakoniec som to vyriešil navrstvením 3 tričiek a flískou.

 Vychádzam na poschodie do kuchyne, kde sa začínajú pomaly trúsiť aj ostatný zmrznutý. Študujem nové podvodné puzdro ku kamere aby som bol pri vode už pripravený a mohol zdokumentovať náš lov. (ešte netušiac, že mi kazetu po našom návrate premaže moja aktívna manželka) Pri raňajkách a teplom čaji padá rozhodnutie na rieku Soča. Vyberáme sa cestou proti prúdu rieky a po niekoľkých zastávkach sa konečne rozhodujeme zastať a začať chytať.

            Ku rieke sme z hlavnej cesty odbočili na celkom slušnú štrkovú poľnú cestu, ale asi 200 m od rieky nás zastavuje kopec štrku priamo v jej strede. Parkujeme a začíname chystať veci na lov. Ako vychádzame z príbrežného porastu, otvára sa pred nami scenéria ako z dokumentárnych filmov. Vychádzame na jednu z najkrajších riečnych štrkových pláží, čo som doteraz videl. Začínam filmovať a chlapci pomaly brodiť na podľa nich najlepšie miesta. Kvôli priezračnej vode sa ťažko odhaduje hĺbka a to ešte nevieme , že voda je cca ¾ m nad normál a ide snehová voda na čo nás neskôr upozornil jeden domáci muškár. Soča je nádherná rieka so štrkovým podložím, je dobre prístupná a broditeľná. Široká je asi ako Váh v Ružomberku a obsádka je pstruh mramorový, pstruh dúhový a lipeň. Potočáka do jej povodia nevysádzajú, lebo má tendenciu sa krížiť s mramorovaným, čím by znehodnocoval jeho populáciu.

            Ako prvý hlási záber Ampér, ale ryba sa po chvíli vypína. Chytáme väčšinou na rôzne druhy streamerov, alebo jigy, ale nedarí sa. Až po hodnej chvíli hlási záber Arpi a ako prvý na tejto rieke zdoláva prvého cca 30cm duháka. Snažím sa ho nafilmovať, ale chyba lávky ….. puzdro sa celkom solídne zarosilo a zo zdolávania ryby dokopy nič nevidno (neskôr som sa z tejto situácie poučil a už sa to nestalo). Chlapci sa rozdelili, Ampér, Rastík a Martto odišli dole prúdom, Rudy, Pike, Palmer, Alex a Chuďas ostávajú roztiahnutý blízko miesta kde sme vyšli pri vode. Ja kamerujem a behám od jedného ku druhému. Po chvíli odchádza Palmer a Alex hore prúdom a za nejaký čas sa vracia s tým, že našiel ryby. Rudko sa spolu so mnou vyberá za ním, on aby chytal a ja kamerovať konečne nejaké ryby. Začínam si nadávať, lebo včera na Idrijci to s rybami a hlavne veľkými bolo super, ale dnes to vypadá na solídny debakel. Palmer našiel duháky o priemernej veľkosti cca 30cm vo veľkých vracákoch pri brehu, aké sa na predchádzajúcom stanovisku pri pláži nenachádzali. Pekne si zachytal, no po našom príchode to už také ružové nebolo, ale Rudy si po drobnom fo-pa predsa len na rybu siahol (Rudy bezprotihrotový háčik neznamená, že nemá mať hrot ….. iba protihrot). Začali sme sa presúvať proti prúdu, obišli Alexa a chceli pokračovať vyššie, keď na nás z opačnej strany začal mávať rukami nohami a snažil sa aj niečo kričať nejaký domorodec. Po nejakom čase pantomímy domáceho borca sme pochopili, že na tomto úseku rieky idú mať súťaž papaláši z Rijeky a je uzavretá (preto tam asi v každej diere pri brehu bolo toľko duhákov).

            Pomaly sme sa vrátili aj s Alexom na pláž ku ostatným. Na otvorenej pláži sa okrem Arpiho v úvode, už nikomu nepodarilo zdolať rybu aj keď nejaké zábery predsa len boli. Po čase k nám prikvitol jeden z domácich mímov, ktorý nás pred časom oblažil svojím vystúpením. Pustili sme sa s ním do reči, kde sme okrem iného od neho vytiahli informáciu, kde sa dá dobre zachytať aj pri tomto stave vody. Palmer ho pohostil pivom a v družnom rozhovore, za pískania na Ampéra a Rastíka sme čakali na ich príchod, aby sme sa mohli premiestniť na nové lovisko určené spokojným Slovincom. Čakanie nám skrátil Pike svojou castingovo tanečnou vložkou. Ampér po chvíli dokvitol, ale po Rastíkovi ani po 20tich minútach nebolo ani vidu ani slychu. Keďže už bol čas obeda a Rastíka nikde, navyše začínalo znova pršať utiahli sme sa do motorestu vzdialeného asi ½ km od miesta chytania s tým, že sa po Rastíka stavíme po jedle. Medzi tým sa solídne rozpršalo a my sme začali uvažovať, čo sa s Rastíkom asi stalo. Začala sa dražba jeho vecí a hľadali sa vysvetlenia pre jeho blízkych. Keďže si Arpi vydražil jeho vestu, tak sa išiel po nej poobzerať a čuduj sa svete, našiel v nej aj Rastíka …. síce úplne mokrého, ale živého. Keď si k nám prisadol, uškvaril nás najskôr všetkých pohľadom a potom zahrnul výčitkami (hoci Rastík, za danú situáciu si si mohol vo veľkej miere sám). No ,ale teplý čaj a jedlo rozohnali chmáry na jeho tvári aj na oblohe a tak sme sa mohli pohnúť ďalej. Na novom mieste sme sa znova rozdelili. Ja som ostal na spodnom úseku spolu s Rudy a Rastíkom a sledovali sme domáceho muškára ako mu to pôjde. Zjavne tu nebol prvý krát a celkom sa mu darilo. Chytal na dlhú nymfu a v priebehu 10tich minút čo som ho sledoval vytiahol 2 ryby (s jednou som nafilmoval, bol to pekný duhák). Rudkovi sa zatiaľ podarilo chytiť na nymfu  pekného mramorového pstruha a mne urobiť jeho perfektné zábery (a mojej žene ich vymazať). Rastíkovy sa nado mnou moc nedarilo, tak som odložil kameru a zabrodil. Mal som naviazaný streamer, ktorý som ale v momente previazal na sucho, lebo sa začali v rýchlom prúde ukazovať krúžky. Vyplatilo sa a začal som ťahať krásne lipne jedného za druhým. Najväčší mal 41,5cm a najmenší nemal menej ako cca 35cm. Podo mňa zabrodil Arpi, ale ryby sa už prestávali ukazovať. Trvalo to hádam 5-6 minút a bol koniec, takže Arpimu a neskôr ani Pikemu nebolo dopriate. Arpiho som ešte vytočil tým, že asi pol metra od jeho nôh sa urobil krúžok. Ukázal som mu ho a vravím sleduj, odrátal som 3-2-1 bum a bol tam,. pekná 40tka lipeň. Arpi povedal pár nepublikovateľných slov na moju adresu a rozosmiali sme sa. Zatiaľ sa k nám stiahli aj chalani z vrchu, ale už bolo po zbere. Skončili sme preto a vydali sa na ďalšie stanovisko. Bolo krásne, ale bol to absolútny debakel a aj keď bolo zopár záberov, nič sa nevytiahlo.

            Rozhodnutie preto padlo na riečku, či skôr potok Bača. Na úseku chyť a pusť bolo muškárov ako maku, ale my sme nemali na tento úsek povolenku a preto sme pokračovali smerom proti prúdu. Ampér, Pike, Chuďas, Alex a Arpi zastali a my sme pokračovali ešte vyššie. Milujem menšie toky, lepšie sa mi čítajú a ryby v nich sú pre mňa väčšou výzvou. Bača mi to všetko splnila, bola krásna, čistá a pekne som si zachytal. Chytil som iba duháky a chalani čo boli nižšie hlásili takisto iba pstruhy dúhové. Počasie sa znova zhoršilo, tak sme ukončili lov a vrátili sa riadne prezimený a mokrý na ubytovanie. Arpi založil v krbe oheň (nie ako v Nórsku, kde plamene z grilu šľahali asi 5m vysoko, hehe) a v príjemnom teple a dobrom vínku sme debatovali o rybách, muchách a iných veciach dlho do noci.

            Keď som sa ráno zobudil, skoro mi spadla sánka a určite som nebol jediný. Odkedy sme prišli bolo sychravo, zima, dážď a vietor a teraz keď odchádzame ako by to vôbec neexistovalo. Prebudili sme sa do nádherne slnečného a teplého dňa. No ale čo sa dalo robiť, aj keď padli rôzne zaujímavé názory typu, zostať ešte ďalšie dni bolo treba ísť domov. Pobalili sme sa a vyrazili na cestu domov. Práve vtedy sa nám predstavila navigácia v Arpiho aute v plnej kráse a po zhruba hodinovej ceste akože smerom domov nás vrátila presne tam odkiaľ sme vyrazili. No tak už sme na mieste, ideme sa ubytovať …. pustil hlášku Pike. Myslím, že v tej chvíli mal každý na mále aby sme si pobyt nepredĺžili aspoň o jeden deň. Nakoniec sme predsa len vyrazili (znova) a tento raz už trafili na tú správnu cestu. V Maďarsku sme sa ešte zastavili na prekrásnej čárde, pochutili na vynikajúcom jedle a po drobných peripetiách v Budapešti (navigácia sa znova predviedla a Arpi ako vedúce auto nás zmiatol dvojitým obkrúžením na kruháku) sme k večeru dorazili do Košíc. Nastala chvíľa lúčenia s vynikajúcimi ľuďmi, ale hlavne kamarátmi a vyrazili sme smer domov. Ďakujem Vám priatelia za prekrásne zážitky.