Kuba – časť 2 (Cayo Coco)

                Po  ukončení lovu blackbassov  v La Hanabanille a príjemnom obede sme sa odhodlali na presun. Čakala nás cesta  z juhu Kuby na ostrov Cayo Coco, ktorý sa nachádza  severe Kuby. Po ceste sme konečne pochopili, čo znamenajú poslušne stojace zástupy ľudí na každej odbočke pri diaľnici. Každý  Kubánec vlastniaci auto, osobné, alebo nákladné  je povinný na pokyn určeného pracovníka na križovatke zastaviť  a do auta má podľa smeru jazdy doplnených spolucestujúcich. Takto je riešená osobná doprava, návštevy rodín, presuny do práce, aj keď  to niekedy trvá veľmi dlho a to aj na relatívne malé vzdialenosti.

               Cesta prebehla veľmi príjemne o to viac, že nás čakali tri dni rybačky na mori a ubytovanie v prekrásnom zariadení all inclusive hotelovom komplexe, ktorý nebol otvorený ani celý rok. Hotelový komplex sa  nachádzal priamo na pláži, ktorú sme ale využívali veľmi málo, nakoľko sme cez deň rybárčili a po návrate naše kroky viedli priamo do reštaurácie, alebo snack baru, pretože sme boli patrične vyhladovaní a dehydratovaní. Náš ďalší pobyt na Kube  bol pomerne v sparťanských podmienkach, preto sme si pobyt na ostrove  Cayo Coco chceli patrične užiť. Ostrov spája s pevninou asi  20 km  dlhá kamenná hrádza, po ktorej vedie cesta na ostrov,  počas veľkého vlnobitia  je to naozaj zaujímavé. Silu oceánu patrične dokumentovali aj poškodené mostné piliere …. Ako sme zistili neskôr práve mostné piliere umožňujúce prúdenie obrovských más vody  vytváranie vírov spôsobilo koncentráciu  rýb od menších druhov až po predátorov  stojacich  na vrchole rybieho potravinového reťazca. Vstup na ostrov majú voľný  len cudzinci  pričom  niekedy stačilo patrole zbadať farbu špz auta, ktorá nás zaradila medzi turistov  alebo niekedy došlo aj ku kontrole pasov na čo poväčšine  začal Karol konverzáciu s dôstojníkom, pričom sa ho pýtal na úplne konkrétne veci na ostrove,   čím ho väčšinou priviedol do rozpakov . Nasledovala obligátna otázka či sme rybári, po kladnej odpovedi sa atmosféra uvoľnila  pretože dôstojník pochopil čo obsahuje naša obrovská bazuka, s ktorou sme sa tlačili v strede auta. Vzhľadom na stiesnené podmienky v našom požičanom aute, kde sa okrem spomínanej bazuky nachádzala aj batožina, ktorá sa nevošla do kufra  prebiehal neustály boj o predné sedadlo  – spolujazdca vodiča  kde väčšinou sedel obrovský Maxa, ale keď niekedy zaváhal a nestihol dobehnúť k autu ako prvý, sedel vzadu  čo nemiestne komentova , až kým nezaspal. Veľmi zábavným spestrením boli celkom slušné buchoty, keď si Maxa , ktorý po dosadnutí na sedadlo okamžite tvrdo zaspal  a začal si otĺkať  hlavu o okno , čo viedlo k okamžitému prebudeniu dotyčného a salve smiechu ostatných spolucestujúcich.

               Ostrov Cayo Coco je asi 32 km dlhý a najkrajšie pláže sa nachádzajú na jeho severnej strane. Priamo na ostrove sa nachádza letisko, ktoré využívajú hlavne kanadskí turisti . Tesne po príjazde na ostrov sme navštívili marínu, kde sme  chceli dohodnúť program  s vedúcim sprievodcom Carlosom,  bolo však už neskoro  guideri už boli preč, takže naše stretnutie sme nechali na ráno. Po príchode na recepciu hotela a ubytovaní sme pri dobrom mojite  obdivovali symbiózu betónových a živých plameniakov, ktoré spolu nerušene žili svoj krásny vtáčí život v umelom jazere v strede hotelového komplexu. Idylický bol najmä na pohľad spiaceho plameniaka stojaceho na jednej nohe opierajúc sa o svojho kamenného druha. Pri ubytovávaní sme pobavili celý personál tým, že vzhľadom na obsadenosť hotela a cenovú výhodnosť sme prijali pre jednu dvojicu nerozložiteľnú manželskú  posteľ. To sme ale nevedeli, že upratovací servis nám bude na tejto posteli každý deň vytvárať z kvetov, uterákov a iných maličkostí symboly vzájomnej lásky.

Po vybalení a ľahkej večeri sme spoločne spriadali plány na ďalšie dni  Na každej výprave sú vždy najkrajšie plány, predstavy a o úlovkoch, ktoré „určite„  v najbližších dňoch chytíme  Zaspávanie a sny boli naozaj prekrásne.

                  Na ostrove bolo možné vidieť miniatúrne kolibríky, ktoré pripomínali veľkých čmeliakov , musím sa priznať , že najprv som ich ani neregistroval , avšak po upozornení  Karola som z nich nevedel spustiť oči . Ráno sme  vyrazili  do maríny plní očakávaní,  Karol si neodpustil svoju obľúbenú disciplínu na rozbitej ceste a to  let – skok autom vo veľkej rýchlosti .Po dopade sme stále čakali ,  že sa auto rozpadne , ale inak sme si na to celkom zvykli . Zvítali sme sa s Carlosom a Joanom  , ktorí nám robili na ostrove sprievodcov . Carlos sa nám pochválil  svojimi  hodinkami , ktoré ukazovali presne príliv a odliv , čo bolo pri brodení veľmi dôležitá informácia. Pri  pohľade z móla nás potešil pohľad na peknú ihlicu , ktorá pózovala našim fotoaparátom.

                Návrh sprievodcov, aby sme sa úvod  najprv zoznámili s horúcimi miestami a šli na plytčiny  brodiť, sme privítali. Až po  chvíli sme zistili , že  v aute  budeme šiesti a pôjdeme asi 45 minút a to cestami necestami. Humorné komentáre celou cestou nemali konca kraja, avšak  prekrvenie dolných končatín značne trpelo. Po vystúpení pred koncom cesty som skonštatoval po zhliadnutí  nekonečného čadičového polomočiara striedaného s pieskovými lavicami, že tu by som teda nechcel brodiť.. No na nešťastie opak bol pravdou, a po zastavení a zistení, že všetci cestu šťastne prežili , zložení prútov a kontrole sily rýchlospojok, keď nám Carlosov druhý sprievodca  Joan predviedol neskutočné uzly a vytváranie splietaných výmenných slučiek, pričom používal obidve ruky, nohy a zuby ( pôsobil  ako šijací stroj ) …., nám naši kubánski priatelia oznámili, hor sa do vody.

              Každý z nás mal inú obuv, avšak pozitívne bolo, že v diaľke sa rysovali prekrásne tyrkysovo biele pieskové plytčiny v ktorých sa majestátne vynímali mangrovníkové ostrovčeky. Bohužiaľ to, čo sa mi zdalo pomerne blízky cieľ , znamenalo skutočné fyzické utrpenie, pretože brodenie zabárajúc sa niekedy až po kolená do pieskobahna a šmýkanie sa po ostrých tenkých kameňoch s ostrými hranami nemalo konca kraja. Nakoniec sme sa postupne dostali na pekné plytčiny a vytvorili rojnicu , pričom mladší zo sprievodcov nás povzbudzoval a predpovedal prekrásne ryby . Skutočne viackrát sme zbadali po upozornení guidera akýsi tieň vo vode, ale bonfishe alias makavi boli mimo dohod našich muškárok. (Albula vulpes), tieto ryby dokážu po záseku vyvinúť pri úniku obrovskú silu a rýchlosť, nepomernú k svojej veľkosti .Albuly sú na Cayo Coco  v menších počtoch ako na v Las Salinas, kde sú kŕdle týchto rýb oveľa početnejšie, ale sú menších rozmerov. Maxa , ako to už býva zvykom zneužil svoju plynulú angličtinu, sa počas brodenia k plytčinám  nalepil na Joana a ani sa od neho nepohol. Odtrhol sa od rojnice a začal súvisle prehadzovať breh väčšieho mangrovníkového ostrovčeka. Samozrejme čo čert nechcel, chytil niekoľko malých barakúd  čo okamžite znamenalo, že začal výskať a všetkých poučovať ako sa má rybárčiť.

              Schladil ho až Karolov a Carlosov pohľad (o mne a Arpim ani nehovoriac) , pretože nám sa zatiaľ nedarilo. Našťastie spravodlivosť zvíťazila a ostré zúbky babybarakudy mu zlikvidovali nadväzec. Radšej sme sa rozdelili do skupín, Carlos ktorý sa venoval mne, mal v plecniaku vodotesné puzdro, kde sme odložili foťáky, čo sa neskôr ukázalo ako chyba. Zhruba hodinu pred koncom niekoľkokilometrového brodenia, Maxa skutočne zdolal bonfisha cez 60 cm, čo je u tejto ryby trofejná veľkosť.  Rekord z Bahám vážil 6,8 kg. Bohužiaľ nemohol to zdokumentovať  čo sme po prehovorení Karola, ktorý bol pritom nasledujúce dni sústavne spochybňovali  Na malé krevetky a strímriky sa pochytalo niekoľko ďalších rýb, ale žiadna už nebola väčšia. Podarilo sa mi chytiť čiernu rybu podobnú kaprovi, avšak zo zubami. Carlos mi síce povedal miestny názov, ale ten si nepamätám.  Nevýhoda brodenia bola v plašení pasúcich sa albúl, ktoré sa dostatočne rýchlo presúvali mimo dosah našich šnúr. Niektoré druhy rýb sme nevedeli ani identifikovať a miestne názvy nám samozrejme nehovorili nič. Joan pri každom ataku, záseku, alebo spadnutí ryby predvádzal kuchynskou angličtinou neskutočnú verbálnu show, ktorú mal asi nacvičenú, po niekoľkých hodinách nám to teda liezlo poriadne na nervy.  Nedal sa ale vypnúť, myslel si asi, že to patrí k rybačke, avšak my sme mysleli, že je ho počuť až na Floridu.  Popri brehoch ostrovčekov bolo vidieť loviť barakudy, malé rybky lietali ako u nás po ataku boleňa. Slnko nebezpečne pálilo a náš pitný program bol vyčerpaný, takže sme zvolili rozhodnutie návrat k autu. Cestu späť ani nebudem popisovať , ale Karol bude ňu asi dlho spomínať. Pri aute sme sa posilnili chladeným pivom , minerálkou a vyrazili sme  na ďalšie miesto. Jednalo sa dlhý betónový most nad úžinou, ktorá spájala veľké morské plochy a z mosta prúdy morskej vody vytvárali silnú rieku , ktorá menila smer prúdu podľa prílivu a odlivu. Nachádzali sme sa na území uzatvorenom a stráženom území  kde sa dalo vstúpiť len s povolením a sprievodcom. Najprv sme naše muškárky nechali v aute a kochali sa v rozmanitosti a početnosti rýb, ktoré plávali v prúdoch pod mostom. Skupiny albúl sa opatrne približovali u plytčín a medzi veľkými kameňmi hľadali svoju obvyklú korisť , malé kôrovce a lastúry , ktoré obvykle svojím pevným rypáčikom hľadajú v piesku, kde potom jasne vidieť stopy, kde sa naposledy kŕmili .Vyskytovali sa tu barakudy (Spyraena barracuda), robalá (Centropomus undecimalis , snook) , rôzne druhy kranasov ( čeľaď carangiade , jacky) , chňapaly (čeľaď Lutjanidae , snappery ) Z tejto čeľade je najbojovnejšia cuvera( Lutjanus cyanopterus) , po záseku je nutné okamžité zdolávanie , pretože ináč je minimálna šanca túto rybu dostať z vody .Cuvera ihneď po záseku uniká do hĺbky medzi prekážky a disponuje veľkou silou. Veľké jedince sa premávali v prúdoch tyrkysovej vody  samostatne .Najkrajšie ryby boli jednoznačne palomety (Trachinotus goodei)  a permity (Trachinotus falcatus ), ktoré tvarom svojho tela , farbou a vysokými plutvami medzi ostatnými plávali s majestátnosťou a boli nami najviac obdivované . Medzi piliermi mosta číhali tarpony (Megalops atlanticus ), ryby  ktorých predkovia  žijú na svete takmer 125 miliónov rokov , a rozdiel medzi nimi a predkami je minimálny  , tieto strieborné torpéda , ako sa zvyknú tiež nazývať , je skôr v akcii počuť ako vidieť .Tarpony migrujú do brakických vôd, do riek a dokonca aj do sladkovodných jazier , kde  žijú aj niekoľko rokov. Toto divadlo nás samozrejme povzbudilo a začali sme strímrovať  z asi 7 metrov vysokého mosta . Po záseku nasledoval zostup k brehu až k vode na jednej , alebo druhej strane mosta . Niekedy je ťažšie chytať ryby v priamom prenose , pretože správne ponúknutie muchy okolo plávajúcej rybe nebolo až také jednoduché. Joan nám asi po hodine predviedol krásny zásek , pričom finta spočívala v prudkom potrhnutí muchy presne pred tlamou ryby, ktorá po nej bleskovo chňapla mysliac si  že kreveta uniká. Čas odchodu sa neúprosne blížil a nás čakal nepríjemný presun (spojený s jedným defektom) do maríny a príjemný večer v našom hotelovom komplexe .V ten večer som s priateľmi mohol prvýkrát ochutnať tilapiu, ktorú máme uvedenú aj našej rybárskej legislatíve, ale v tajomnej pozícii  všetci o nej vieme, ale nikto ju nevidel a nechytil, sorry ak sa mýlim. Po bohatej  večeri sme  ocenili perfektné miešané nápoje a pohodu pri najlepších cigarách na svete.

                   Pri raňajkách sa nám prihovoril sympatický čašník, ktorý nás ako muškárov identifikoval podľa oblečenia pričom nám rozprával o svojich úlovkoch. Najprv  sme to brali  s rezervou, avšak nasledujúci  deň nám náš  nový kamarát   doniesol fotoalbum so svojimi úlovkami a my sme neverili vlastným očiam. Znova sa potvrdilo, že krajina s malým rybárskym tlakom skrýva neskutočné trofejné ryby. Sympatické na tomto športovom rybárovi bol jeho záujem o ryby a spôsoby muškárenia na Slovensku.

            Nasledujúci deň  sme vyrazili v dvoch člnoch na sústavu kanálov, ktoré spájali mangrovníkové plytčiny s otvoreným morom. Jednalo sa desiatky kilometrov prekrásnej  vody plnej rýb, o čom svedčili mohutné údery na vodnej hladine, kde lovili  tarpony, samozrejme to čo sa dialo pod hladinou sme si len predstavovali. Na väčšom  člne sme boli tento krát štyria Carlos, Joan, Arpi a ja  Naši sprievodcovia mali pre nás pripravené prekvapenie, pred ústím veľmi širokého kanálu  mi odobrali muškárku a do ruky vložili kolík, ktorý by zniesol aj  kilové pilkre  v Škandinávii. Podľa pokynov guiderov  sme začali  prevádzať trhaný troling len s jednou udicou a ako návnada slúžil asi 15 cm doma vyrobený popper. Samozrejme sa to neobišlo bez prednášky ako správne špliechať popperom , ktorý sme ťahali asi 50 m za člnom. Bol som dosť skeptický , ale len asi tri štyri minúty, pretože nasledovala rana a samozrejme hlučná show Joana, ktorý celú akciu komentoval.

Barakuda mala okolo metra a po fotení mi porezaná ruka pripomenula, že si mám do rúk zobrať späť svoju muškárku. Presne takúto akciu vzápätí absolvoval Arpi s takisto krásnou barakudou. Nasledujúce hodiny sme strávili v pohodlí veľkého člna chytaním snajperov, jackov, malých barakúd a ako rarita bola chytená ryba, ktorá prekvapila aj našich sprievodcov, malý  jašterohlavec (Synodus intermedius).

               Arpimu sa darilo viac, zábery mal takmer každý hod a lovil hlavne yellow jacky. Sprievodcovia na plytčinách vyhľadávali hlboké jamy, jaskyne, ktoré sa javili na bielom piesku ako tmavé škvrny, v nich bol záber takmer vždy istý. Pri strímrovaní  Kubánci mali odlišný štýl ako my, prvé dva tri sťahy robili mimoriadne agresívnym a rýchlym  spôsobom, po krátkej pauze to zopakovali, zrejme tak sa takto  morské ryby viac vydráždia  k ataku na nástrahu. Veľkým zážitkom bol pohľad na obrovskú mantu, alebo raju (nezhodli sme o ktorý druh presne ide ), ktorá preplávala  okolo nášho člna, nevšímajúc si nás tak,  akoby sme tam ani neboli.

 Večer sme navštívili miestnu diskotéku, ktorá je sprevádzkovaná  v prírodnej jaskyni o čom svedčí aj jej názov  Cueva de Jabalí (názov dostala podľa diviaka, ktorý bol pôvodným obyvateľom jaskyne, neskôr ho nahradili netopiere). Množstvo chodieb a kútov vytvorených s minimálnym ľudským zásahom a „ tanečná sála „, kde v strede bol v strope otvor s rastlinstvom a pohľadom na hviezdy zanechal v nás hlboký dojem. Pôvodné osadenstvo jaskyne asi večernou hudobnou produkciou nadšené nebolo.

                Pri našich presunoch do prístavu sme stretávali dvojicu muškárov z Kanady , ktorí si vykračovali s prútmi pešo a nevyužívali platené služby guiderov .Pri návrate z mora sme z člna videli dvoch muškárov zabrodených veľmi ďaleko od brehu , jednalo sa tých istých Kanaďanov , ktorých sme stretávali na ceste . Nedalo nám to a tak sme sa po ľahkej večeri  skúmať kam vlastne chodievajú loviť. V hustom poraste sme objavili vyšľapaný  chodníček , ktorý nás priviedol až k inak nedostupnej pláži. Cesta k moru bola dosť dobrodružná , dvaja sme sa aj slušne vykúpali v skrytom močiari.(Ja som veľmi šťastný , že som udržal palicu nad hlavou a nedolámal som ju )  Lovili sme krátko , pretože sa začalo stmievať , ale aj tak sme boli  šťastní , že sme objavili nový  pekný revír pre lov albúl.

                  Rybárske zážitky, ktoré sme prežili na Kube by sme mohli rozdeliť na  poznávacie  pozorovacie, zdolávacie a adrenalínové. Ten posledný na ostrove Cayo Coco stál za to. Na lodi vyrazili Maxa, Karol a guider, presun medzi prístavom a plytčinami bol  aj  rýchlou loďou cca poldruha hodiny. Zhruba v polovici cesty sa obidve člny nachádzali na otvorenom hlbokom mori s patričnou obsádkou rýb. Pre porovnanie, v kanáloch a na rieke sa v tomto časovom období lovia tzv. baby tarpony vo veľkostiach od 3 do 8 kg pričom  na otvorenom mori je bežné uvidieť loviace  tarpony o váhe niekoľko desiatok kilogramov.

               Karol sa snažil  vláčkou z hĺbky dostať  na  hladinu veľmi pekného snappera.  V hĺbke okolo  20 m  sa objavili  tri veľké   wahoo  (Acanthocybium solandri ), čo čert nechcel ,jeden z dravcov zhltol Karolovu rybu a vzhľadom na svoju dravosť a uhol postavenia zubov ju nechcela pustiť. Karol sa samozrejme taktiež nevzdával a statočne sa snažil zdolať  svoj dvojitý úlovok . Všetci sme mu držali prsty , až na Maxu, ktorý zabudol na pravidlá ktoré platia pri zdolávaní trofejnej ryby na každom člne ……Naše nie veľmi slušné pokriky napokon  neskôr pochopil a svoju udicu vytiahol,  pokiaľ  Karol svoj boj dobojuje. Boj trval dlho, ale telesná schránka snajpra nakoniec nevydržala a po slabšej hodine Karol vytiahol zvyšky svojej prvotne zaseknutej ryby, veľké sklamanie neskôr vystriedala radosť  z krásneho boja.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tibor ´Pike´ Czuľba