Stretnutie s priateľmi

                     V zime muškár v podstate nemá čo robiť. Samozrejme muškáriť sa dá aj v zime, ale ruku na srdce ...... aj rybky potrebujú oddych. Je to čas pokoja, opravy náradia, dopĺňania vybavenia a hlavne mušiek. Samého ma viazať veľmi nebaví a preto som bol rád, že po komunikácii s Tulim sme sa dohodli na

Pozitívum 2017

                            Banskobystrická mestká organizácia SRZ zorganizovala 25.2.2017 každoročné zasadanie všetkých troch svojich organizácii, kde ako hlavná téma dominovala otázka ohľadom revíru Hron č.9a a jeho zotrvaní v režime  chyť a pusť. Ja aj moji známy sme očakávali boj za zachovanie tohoto režimu. Aké však bolo moje prekvapenie keď zo zhruba 190 zúčastnených členov našej organizácie boli len 5ti proti a

Koniec dobrého revíru??

                      Silné mrazy túto zimu prinútili tento rok kormorány aby stratili svoju povestnú plachosť a nanominovali sa na Hron priamo do mesta na úsek chyť a pusť. Počas skoro 3 týždňov sa na tomto krátkom úseku usalašilo asi 30 kusov týchto čiernych zbojníkov. Na plašenie reagovali len minimálne a ak aj, tak sa presunuli len pár desiatok metrov nižšie alebo vyššie po prúde a po odchode sa kľudne vrátili. Keďže

Lipeň tymianový (Thymallus thymallus)

A čo tu chytáte? Pstruhy? Tisíc krát položená otázka od rekreantov, ktorých vozím svojim 124 miestnym majkrobusom od Henryho Forda dolinou Hrona späť do vodáckeho centra v Nemeckej. Útroby tohto vozidla ukrývajú niekoľko predmetov jasne hovoriacich, ako trávim voľný čas. Totiž už po prvých vodáckych sezónach na Hrone mi bolo jasné, že potrebujem kamaráta, čo drží hubu a pije len vodu.
Bežnému smrteľníkovi znalosti ichtiofauny začínajú kaprom a cez pstruha, šťuku a rybie filé končia u tuniaka v konzerve. Kapor a šťuka žijú v rybníku, tuniak v Supermarkete, no a v takej podhorskej rieke, akou je Hron na jeho hornom toku, musia žiť teda asi pstruhy. Nie je to tak. Hron, Orava, horný tok Váhu, Poprad alebo Dunajec, to sú rieky s prevažným zastúpením Lipňa. Lipeň má tak charakteristické nároky na vodné prostredie, že podľa neho bol nazvaný úsek vodných tokov ako “Lipňové pásmo”.

Takže odpoveď na otázku v úvode článku je NIE. Chytáme Lipne. Okrem Lipňa sa vo vodách Hrona medzi Breznom a B. Bystricou hojne vyskytuje kráľovná vôd Hlavátka podunajská, Hlaváč obyčajný a Čerebľa pestrá. K nepôvodným druhom patrí Pstruh dúhový umelo vysádzaný miestnymi organizáciami SRZ. Pásmo Hrona s lovným režimom lipňovým začína mostom nad obcou Beňuš, okr. Brezno, a končí pri Radvanskom moste v Banskej Bystrici. Úlovky Lipňa však nie sú prekvapením ani v Polomke, či na Sliači. Pstruha potočného lovíme ojedinele a to v ústiach potokov. Jedná sa o kusy do dvadsať centimetrov. Máme podozrenie, že po dosiahnutí tohto rozmeru ich s chuťou zožerú Hlavátky.

Lipeň tymianový (Thymallus thymallus) spoločne so Pstruhom potočným patrí k najrozšírenejším zástupcom rýb z čeľade lososovitých v našich vodách. Žije najradšej v prúdnych podhorských riekach s čistou a studenou vodou, no na rozdiel od Pstruha potočného znáša do istej mieri aj organické znečistenie a teplotné výkyvy vody. Živí sa hmyzom vo vode a v jej blízkosti žijúcim a svoju prítomnosť často prezrádza jeho zbieraním z hladiny, takzvaným krúžkovaním. Tvarom a vzhľadom sa podobá niektorým kaprovitým rybám, pretože má telo pokryté pomerne veľkými šupinami, ale tuková plutvička jasne hovorí o jeho zaradení do čeľade lososovitých. Má malú hlavu, veľké oči a dúhovo sfarbené plutvy, najmä širokú a vysokú chrbtovú plutvu.

Lipeň nie je ani veľká a ani bojovná ryba, ale pre svoj pôvab, krásu a ušľachtilosť si získal úctu a obdiv mnohých rybárov. Bežná veľkosť je 20 až 40 cm, extrémne až 55 cm. Dožíva sa 10 rokov a pohlavne dospieva v 2-4. roku. Rozmnožuje sa v apríli a máji. Je najtypickejšou rybou podhorských pásiem našich riek a žije skoro v celej Európe. Pomýliť si ho s inou rybou je prakticky nemožné aj pre charakteristickú vôňu pripomínajúcu tymián.

Rybolov:
Ak ste niekedy splavovali Hron, Váh alebo Dunajec, či cestovali popri spomínaných riekach, určite ste si všimli postavy brodiace sa riekou. Lovili zvláštnym, netradičným spôsobom, keď za pomoci muškárskej udice prezentovali poväčšine vlastnoručne vyrobené umelé mušky rybám. Muškáreniu, ako sa toto odvetvie rybolovu nazýva, podľahla len malá časť členov Petrovho cechu. Myslím si, že je to čiastočne pre neznalosť a náročnosť tejto rybolovnej techniky a pomerne malé zastúpenie rybolovných revírov vhodných na tento druh rybolovu. Avšak hlavnou príčinou je pravdepodobne diametrálny rozdiel medzi ostatnými rybolovnými technikami, aké sú bežne zaužívané v hlavách pospolitého ľudu. Medzi náradie určené k muškáreniu nepatrí totiž prenosná TV, gril, plechovkové pivo, lehátko, vedro kukuričného šrotu a rôzne technické srandičky, ako sú echolot alebo elektronické hlásiče.

Muškárska sezóna na revíroch s Lipňovým režimom začína 1.6. a končí 31.12. Povolený rybolovný spôsob na nich je výhradne lov muškárením, teda za pomoci muškárskeho prútu opatreného muškárskym navijakom a muškárskou šnúrou, na konci ktorej je náväzec s maximálnym počtom troch umelých mušiek. Samotný lov prebieha zabrodením v rieke, teda nevyhnutné sú brodiace nohavice. Všetko potrebné k lovu si muškár nesie v muškárskej veste. Jedná sa preto o maximálne gentlemanský štýl lovu, keď lovec je v dokonalom súlade s prírodou. Znalosti zo života hmyzu, správaní sa rýb v tom ktorom dennom období, dokonalé čítanie vody a samotný „fištrón“, čo tento lov vyžaduje, predurčili muškárčinu za vysokú školu rybolovu. On taký muškár sa čo to aj nachodí, vymrzne, ale hlavne musí mať za ušami!

Napísal Mana

Pstruh dúhový 50 cm

Ďalší zaujímavý úlovok na rieke Hron v Nemeckej sa nám podarilo zdokumentovať. Tento krát ide o Pstruha dúhového (Oncorhynchus mykiss) veľkosti 50 cm. Pstruhy dúhové samozrejme nie sú pôvodným druhom žijúcim v Európe. Do Hrona je vysádzaný Slovenským rybárskym zväzom, za účelom športového rybolovu.

Samotný lovec ma v ten deň na prítomnosť tejto ryby upozornil. Frajersky si počkal kým pstruh odignoroval mnou ponúkané muchy, potom muchy ďalšieho kolegu muškára a až potom sám nabrodil do Hrona.  Ponúkal mu asi pol hodinu streamer, až  nakoniec previazal na nymfu a bol tam. Ulakomil sa na záťažovú muchu, larvy potočníka.

Ryba bola samozrejme vrátená späť, tam kam patrí.
Lovec: Mišo “Siky” Slašťan
Dĺžka: 50 cm
Miesto: Hron č.10 Nemecká MO SRZ Podbrezová
Doba zdolávania: cca 30 min
Prút: Loop AFTMA 5
Vlasec: monofil 0,16
Mucha: záťažovka, larva potočníka

Napísal Mana

Kúpele

Druhovia naši v muškárskej zbroji, vy ktorí to poznáte, viete že prsačky sú vynikajúci vynález, jediná ich nevýhoda je zdĺhavé vyzliekanie.

         Všeličo sa dá zažiť pri rybačke, krásne, možné aj nemožné, smutné ale aj prešpikované humornými zápletkami a vtedy tá veselosť, zábava ide na vrub niekoho, komu daná situácia taká smiešna vôbec nepripadá. A presne do takej sa dostal aj môj priateľ, no nemôžem ho menovať celým menom, neskôr pochopíte prečo, ale nazvime ho napríklad Jankom. Jeden júlový večer dokvitol milý Ja-níčko potichu ako zápach, s tým že doma sa to už nedá vydržať. Celú dovolenku maľoval byt, kládol dlaždice, len aby maminke oči zalepil a zvyšok sezóny sa mohol cohniť za svojimi milovanými rybami. A keďže aj môj prút pomaly zapadal prachom a nutne potreboval oprášiť, nemusel ma dlho prehovárať. Zajtra ideme na ne. Brieždenie nás zastihlo v hrkotajúcej škodovke, ktorá sa nezadržateľne, obrovskou rýchlosťou rútila k Oravskému podzámku. Len Janík nevyzeral taký šťastný, ako by podľa všetkého mal byť. Zadumane hľadel pred seba a šomral čosi o tom ako sa nadrel a ani raňajky mu nemal kto pripraviť, ešte k tomu zaspal tak do ruksaku spakoval celý obsah chladničky to znamená dve konzervy, prvý ranný poryv hladu zahnal dúškom osviežujúcej zakysanky a nakoniec to ešte vyzerá na dážď. Ticho v aute okrem burácajúceho motora občas rušili podivné, mne neznáme zvuky, ktoré sa mi zdalo, prichádzali od môjho priateľa, ale keďže on už mlčal, nič nevysvetľoval, zbytočně som sa nevypytoval. Koniec koncov, už sme dorazili k rieke a na nezmyselné diskusie neostával čas. Bleskovo sme navliekli neoprény, naviazali mušky a ako vydry tíško vkĺzli do prúdu, kde na nás čakali prenáramným apetítom oplývajúce kapitálne kusy.

            To sme si mysleli. Ale lipne na podiv neboli hladné a už vôbec nie kapitálne. Keď sa aj nejaký zdvihol tak za chvíľu vysvitlo, že je to len dorastenec, taký pubertálny nevyškolený šuhajec, ktorý by aj holý háčik zhltol. A tak sme školili a školili, raz na sucho, raz na mokro, do tretice niečo medzi tým, už aj slnko vyšlo a stúpalo stále vyššie a vyššie a pálilo stále viac a viac. V tom loveckom zápale sme sa od seba pozvoľna vzďaľovali až kým Janík čudne balansujúc nezmizol za ohybom rieky. To nemal robiť, nemal sa stratiť z dohľadu môjho bdelého oka. Totiž v tú chvíľu pochytila môjho priateľa strašná ťažoba. Ale to už iste tušíte, milí priatelia, že do deja razantne vstúpil kyslomliečny nápoj, ktorý ráno s takou chuťou vlial do seba a začal naplno demonštrovať svoje ničivé schopnosti. A následky tohoto nerozvážneho stolovania? Jankovi zahurtovalo v bruchu, neznáma sila ho ako vojenský povel zvrtla smerom ku brehu, podotýkam bolo to vzorové čelom vzad, ešte aj ľavou nohou vykročil a ako namydlený blesk sa rútil do najbližšej vrbiny, aby vykonal to, čo vykonať nutne musel. Druhovia naši v muškárskej zbroji, vy ktorí to poznáte, viete že prsačky sú vynikajúci vynález, jediná ich nevýhoda je zdĺhavé vyzliekanie, sťažený pohyb a to ešte musel odhadzovať udicu, košík, podberák dokonca aj čiapku v tej súre stratil. Ale stihol načas dobehnúť do vrbiny, nie však úplne na 100%. Niečo, teda dobrých 20% aj v brodiakoch ostalo. Teoreticky mohol Janíčko chytať ďalej, lebo neoprény neprepustia médium ani dnu, ani von, nezradia čo sa prihodilo, ale nie je to výhra behať s pošpinenými gaťami a následne v tej horúčosti aj so zaparenou sednicou hore dolu a keďže čas bol súci, slniečko stále pálilo, dostal náš rybár výborný a zmysluplný nápad. V mieste, kde ho nehoda postretla vytvorila vďačná rieka spolu s miestnymi obyvateľmi ktorí tu dolujú štrk nádhernú pláž. Aj hĺbka vody bola ideálna, tak stačilo len časť oblečenia preprať, porozkladať na rozhorúčené kamene a očistu tela podľa vzoru niektorých východných národov, podotýkam, že nie z náboženských, ale ako som už uviedol z oveľa prozaickejších dôvodov v toku dokončiť.

             No a ešte jeden maličký rozdiel načim spomenúť, jeho mužné telo halil len oravský vetríček a aj ten bohvieako nefúkal. Keď som sa vynoril spoza zákruty, naskytol sa mi úžasný pohľad. Janíčko šantil vo vode ako mladý tuleň. Vôbec nevyzeral ako človek ktorý pred malou chvíľou zakadil do nohavíc. Očividne sa mu uľavilo. Vynáral sa, ponáral, raz plával na chrbte raz na bruchu, no najlepšie mu išli takzvané Slniečka, to je druh ponorenia keď vo vode ako posledná mizne zadná časť tela a oslepujúco zažiari nepoškvrnenou bielobou rovno proti usmiatemu slniečku. Išlo mu to skvele až oči boleli z toho blyskotu a jeho nákazlivá samopaš ma pomaly a isto vťahovala do zelenkavých vlniek. Vo chvíli keď som už, už začal so zobliekaním zrak mi padol na poľnú cestu po ktorej sa odhodlane blížila postava v plavkách a jej kroky zastali priamo nad našim delfínom. To miestna deva, na prvý pohľad krv a mlieko takrečeno ideálny príklad mladej Oravanky, nevydržala zbierať mandelinky na neďalekom zemiakovom políčku a chystala sa schladiť rozpálenú pokožku. Na tú vzdialenosť som videl, ako jej pri pohľade na nádhernú scenériu, ktorú jej matka príroda z vďaky za to množstvo zneškodneného škodlivého hmyzu nachystala, zaseklo dych, zaiskrili oči a ani krok nedokončila celý. Pohľady sa nám stretli, usmiala sa, rozprestrela deku a akoby nič zaujmúc polohu ležiaceho strelca sa so zjavným zaľúbením dala sledovať exhibíciu nášho plavca. Nebola však sama. Ryby od Krivej po Dlhú na veľký smútok rybárov prestali brať a húfne sa hrnuli jedni dole, druhé hore prúdom, len aby nezmeškali to nezvyčajné divadlo. Mladé mreny teenagerky s vypúlenými očami obdivne sledovali strih Jankových dzurindovských fúzikov a tíško si šepkali, kde bol taký fešák pri jarnom nerese. Úplný vrchol predstavenia bol pokus o obrat dozadu, spomalene to pripomínalo gymnastický mostík a bol to veľmi vydarený kúsok. To sa už mladá žubrienka chechtala na plné hrdlo a v tú chvíľu som chcel vedieť čo sa jej viac ľúbilo či tá póza, alebo to čo sa v hmlistom opare trieštiacich sa kvapiek mihlo tesne nad hladinou. Myslím, že oboje na ňu zanechalo hlboký dojem. Tých mandeliniek podľa všetkého nazbierala aspoň za vedro. Len náš Janíčko bol stále slepý a hluchý, darmo som mu naznačoval že má vďačné obecenstvo, vyvádzal s ešte väčšou chuťou. Svojím počínaním pobúril aj starostlivé rybie mamy, ktoré zakrývajúc plutvami oči svojmu drobizgu šikovali tento do bezpečnej vzdialenosti, v snahe ochrániť mlaď pred možnou morálnou ujmou.

Pikantné divadlo trvalo ešte pár minút a až potom mládenec, cítiac sa dostatočne čistý a osviežený šinul sa pomaly k brehu. Asi po dvoch krokoch ju zočil. V tom momente zmizol znovu pod hladinou, tentoraz bez akýchkoľvek efektov, len ja som začul ako voda zasyčala od tej horúčosti čo Janíčka od hlavy po päty zaodela. Po chvíli vystrčil hlavu a s vypúlenými očami hľadal východisko z tejto ošemetnej situácie. Nemôžem to s určitosťou tvrdiť, ale možno sa aj rieke ušlo toho, čo pred časom gatiam. To podľa tých veľkých očí. Nakoniec, keď už vyzeral dokonalo vykúpaný a pery mu začali nebezpečne modrieť, mladá deva pochopiac, že tu ide o život, trenírky elegantným oblúkom, tak ako to len ženy vedia, hodila do tichých vlniek tíšiny. Dokiaľ sa vrátila k deke, Janík už správne zaodetý dosiahol breh. Vtedy sa prejavila pravá slovenská a pre Oravu typická srdečná povaha. Dievčina oceniac skvelý výkon a zrejme aj fyzické danosti rúčeho rybára mu aj chrbát utrela, čajík naliala, len aby sa trochu zahrial. Síce trochu nevôle som postrehol v jej očiach po mojom vyhlásení, že dnes sme už dochytali a ide sa domov. Nakoniec sme sa rozlúčili s milým úsmevom a prísľubom, ak pôjdeme v budúcnosti na lov týmto smerom, „Slniečkovú zátoku” určite neobídeme. A čo dodať na záver? Rodičia Aničky sa možno ešte aj dnes čudujú nebývalému záujmu dcéry o zemiakové políčko, vďaka ktorému mali najzdravšie a najväčšie krumple z celej dediny a možno aj celého kraja. Jeden ten zemiačisko aj na Oravskom hrade , myslím že v prírodopisnej expozícii vystavujú. Určite sa príďte pozrieť, uvidíte ako dokáže rybár ovplyvniť úrodu v takom drsnom ale zároveň krásnom kúte Slovenska. A prosím Vás, skôr než vyrazíte, poriadne sa naraňajkujte. Schody na hrade sú nekonečne dlhé a strmé. Ponáhľať sa po nich nedá.

Viliam Husár

Oravské zrkadlenie

           Mám jedného priateľa, schopného, ba priam fanatického rybára, asi jeho manželka by vedela o tej vášni najviac rozprávať, koniec koncov ako všetky manželky rybárov, a tohoto lovca vzhľadom k jeho úlovkom a nezkrotnej energii Divochom vospolok nazývame.

         Poznajú ho muškári zo Žiliny, z Bystrice aj z Košíc, dokonca veľa známych má aj medzi českými lovcami. Ako je mi známe, vždy každému pri vode pomôže, či už radou alebo muškou, no ak sa deje rieke krivda, je ochotný sa aj pobiť. A práve takýto ľudia vedia dať rybačke ten správny rozmer. Ale určite aj Vy poznáte podobných ľudí a takisto ste radi, že sa môžete pohybovať v tomto nádhernom spoločenstve. A vlastne Vám všetkým, by som chcel venovať príbeh, ktorý sa naozaj stal a ktorý som odpozoroval na jednej takej korenistej rybačke. Deň sa pomaly končí, slnku chýba už len pár centimetrov, aby kleslo za mohutný horský hrebeň. V tom okamihu, ako spočinulo v náručí storočných smrekov sa celé koryto rieky ponorilo do príjemného, občerstvujúceho chládku. Konečne, povedal si mladý muž po pás zabrodený v tečúcej vode, a unavene si zotrel čelo pokryté kropajami potu. Už tri hodiny bičuje vodu, pomaly sa posúva dole po prúde, poctivo obrobil každý meter toku, mušku položil za každú skalku, do každého prúdu. Záber však neprichádza, voda je ako zakliata. A pritom všetko nasvedčuje tomu, že by mali brať. Za prvé, prúty ho svrbeli ako už dávno nie, a to človek musí ísť k vode, nič ho nezastaví, mesiac sa zaokrúhľuje, dym z Nižnianskeho komína stúpa rovno hore, dokonca aj do kravského lajna šliapol, ako sa k vode ponáhľal. A po druhé, veľmi dobre vie, že ryby tu sú a ešte aké. V aprílovom nerese na tomto mieste videl obrovského lipňa, ozajstného kráľa Oravy. Stále má pred očami jeho bojovne vztýčenú chrbtovú plutvu, ktorou naháňal strach a hrôzu mladším sokom v ľúbostných hrách. Možno teraz, keď prestalo pripekať, sa konečne umúdria, pomyslel si netrpezlivo pozerajúc do zelenkavých vlniek.

          Mimo jeho dohľad, za skaliskom pevne stojacim uprostred divokého prúdu sa prudko zvírila voda. Statný lipeň spokojne klesá ku dnu s potočníkom v papuľke. Ešte ho nestačil poriadne vychutnať, a už vedľa neho stúpa k hladine krémová kukla. Pochúťka nad pochúťky. A za ňou ďaľšia obalená vzduchovým kokonom blyska sa ako vzácna perla. To je ono. Na tento okamih čakal od samého rána. Rieka mu toho dnes k jedlu veľa nepriniesla a žalúdok mal úplne prázdny. Kým však rozhýbal svoje zavalité telo, korisť zmizla v papuľke menšieho, drzého, ale rýchlejšieho súkmeňovca, ktorý kde sa vzal, tu sa vzal. Nahnevane zablýskal fialovými šupinami, vztýčil pestrú mramorovú vlajku a vyrazil do útoku proti votrelcovi, ktorý však nečakal oni okamih, ešte si pamätal ako ho staré knieža pri nerese vyobšívalo, a rýchlosťou blesku sa stratil v plytkej vode kam starý za ním nemohol.Ten sa ani veľmi nenamáhal a spokojný s predvedenou ukážkou sily sa vrátil do tône za balvan, kde sa s chuťou, nikým nerušený, pustil do stále viac sa rojacich mušiek. Veru, svoj revír za skaliskom si musí brániť. Veď koľko krát mu už balvan život zachránil. Vždy z jara, sa rieka rozdivočie, rozburáca a mohutné kusy ľadu sa prevaľujú v prúde rýpuc dno a ničiac všetko živé, čo sa im postaví do cesty. Vtedy sa ustráchane pritisne k mrazivej skale sťaby k láskavej materi a trpezlivo vyčkáva, kým tá hrôza pominie. A keď sa voda vráti späť do svojho koryta, vybúrená spokojne prevaľujúc sa po vymletom dne, láskajúc zelenými vlnkami vráskavé boky starej skaly, stáva sa táto štartovacou plochou pre mnohé druhy hmyzu. Larvy podeniek v nekonečných zástupoch trpezlivo vyliezajú po jej ostrých hranách a on obdivne sleduje ako sa nevýrazné a fádne telíčka menia na pestrofarebný žiarivý svadobný šat. Mnohí z tohoto radostného sprievodu, čudujúc sa nad tou premenou čo sa s nimi stala odštartujú nesprávnym smerom, a bujaro nič netušiac plní radostného očakávania pristávajú rovno pred jeho maškrtnou papuľkou. Áno, má tu nielen bezpečný úkryt, ale aj bohatú špajzu vždy plnú rôznych dobrôt. Vtom ho zaujala vypasená kukla, ktorá pomaly začínala stúpať odo dna. Poučený prístupom mladého druha, v obave o lákavú korisť, prudko vyštartoval proti nej. Zreteľne vnímal jej vyrovnávajúce sa tykadlá, lenivý pohyb krátkych nôžok, ktorý ho privádzal do extázy, pukajúcu hlavohruď, kde sa začínali rysovať priehľadné krídla posiate množstvom drobných žiliek, otvoril papuľku, cítiac jej korenistú chuť, ktorú mal tak rád, keď si uvedomil, že tu niečo nie je v poriadku.

         Neskoro, ostrá bolesť zaplavila celé jeho vnútro a neznáma sila ho podvihla ku hladine cez ktorú presvital podozrivý tieň, ktorý si doteraz nevšimol. Bolo mu jasné, že sa dal nachytať. Zareagoval prudkým výpadom do prúdu, mohutné strieborné telo prehol ako luk a nechal sa voľne unášať. Silon sa prudko našponoval, ozval sa kvílivý zvuk brzdy navijaku, no háčik v papuľke držal pevne. Po tomto manévri obaja vedeli, že na opačnom konci šnúry je súper viac než zdatný. Na ťahu bol lipeň. Rozhodol sa zmeniť taktiku a jeho telo začalo prudko rotovať okolo svojej osy. Konečne ťah povolil. Klamlivá nádej. To sa len skúsený lovec prispôsobil podmienkam a doprial mu trochu voľnosti.O malú chvíľu už znovu cítil nepríjemný ťah. Zneistel, ale nemienil sa vzdať. Papuľkou prudko narazil do kamenistého dna. V snahe zbaviť sa zradnej kukly narážal do dna znova a znova. Pochopil, že mu neostáva veľa času. Síl mu rapídne ubúdalo. Vtom mu to došlo. Musí skočiť. Nečakane, vysoko, musí. Len zvoliť ten správny okamih. Na chvíľu prestal bojovať, pomaly sa nechal priťahovať. Oddychoval. Rybárovi sa na tvári objavil víťazný úsmev. Už videl priateľov, ako obdivne ochkajú a uznanlivo pokyvujú hlavami. Chyba. Ryba zbadala nad sebou čierny tieň. Nastal ten správny okamih. Chrbtovú plutvu pritisol k telu, nasleduje pár prudkých švihov chvostom a už letí proti prúdu. V okamihu zamieri ku hladine, ovanie ho prúd studeného vzduchu, cíti prudké šklbnutie, ostrú bolesť v papuľke a kým sa ponorí vníma ešte sklamanú tvár rybára. Vychutnávajúc znovu pocit slobody zamieri dolu prúdom k novým loviskám, lebo neomylný pud mu našepkáva, že miesto za skalou už nie je preň bezpečné. A náš Divoch, bohatší o nový zážitok sleduje vyrovnávajúcu sa špičku prútu, miznúce rybie telo a trochu ho mrzí, že sa dal nachytať. Nie, sklamaný určite nie je. Veď ešte stále mu ide srdce z hrude vyskočiť od vzrušenia. Bol to zdatný súper a život si zaslúžene vybojoval. Vychádzajúc z vody nechtiac skoro šľiapol na mladého lipňa jediného mlčanlivého svedka súboja okrem mňa, ktorý bez zaváhania zamieril rovno ku skale, materi, kde ešte vždy vyliezajú podenky plné radostného očakávania.

 

Viliam Husár

Petra ´Pattona´ Dobríka naučili spievať ryby

Prvé, čo si z detstva pamätá, bola rybačka na mŕtvom ramene Hrona pri Banskej Bystrici. Teraz pozná rieku už temer dokonale, všetky jej zákutia i to, kde sa zdržiavajú tie najkrajšie pstruhy. Ryby a hudba jednoducho patria k Petrovi Dobríkovi zo skupiny Mukatado, ktorá v pesničkovej súťaži Eurovízia skončila strieborná.

Členom rybárskeho spolku sa stal v dvanástich, rybárom je už pomaly 30 rokov. Iba jeden rok mal rybársky „výpadok“, keď si našiel prvú frajerku. Peter Dobrík je nielen vášnivý rybár, ale aj psičkár a hudobník. Hovorí, že so psami a rybačkou vyrastal vďaka otcovi a starému otcovi odmalička. Keď začal chodiť na mŕtve ramená Hrona, voda bola ešte pomerne znečistená. „Keď postavili čistiarne, tak sa táto rieka stala jednou z najkrajších na Slovensku,“ hovorí.

Muškárenie je filozofia

Po rokoch ho chytilo muškárenie, ktoré podľa neho ešte stále nemá na Slovensku také meno, aké by mohlo mať, napriek tomu, že v niektorých regiónoch má pomerne veľkú tradíciu. „Muškáriť som sa učil sám, jednoducho som mu prepadol. Možno tak, ako Jožko Kroner, ktorý bol tiež zanietený muškár. Najprv som chodil na lúku a skúšal som si hody, potom som začal chodiť na potoky a Bešeňovú pod Liptovský Mikuláš,“ rozpráva svoj rybársky príbeh. Dodáva, že vyučovanie muškárčenia začalo, ako inak, na Hrone. Po troch rokoch sa v technike zdokonalil, i keď si myslí, že rybár nie je stopercentný. „Človek sa učí celý život. Ryby, príroda vždy vedia niečím prekvapiť,“ zamýšľa sa. Tvrdí, že muškárčenie je o životnej filozofii: človek si vyjde von, je tam sám, všade okolo len ticho a krásna príroda. S kamarátom si začali vyrábať vlastné muškárske návnady a vraj veľmi účinné. Ale recept na to, ako ich vyrobiť, nechcel prezradiť. „To je naše rybárske tajomstvo, ale kupujeme si obyčajný viazací materiál a mušky. Viažeme si ich doma sami,“ usmieva sa. Má svoje vzory mušiek, ktoré vraj fungujú na Hrone, sú to väčšinou klasické mušky, ale aj tie „patentované“. „Iný druh muškárčenia je na riekach, inak sa loví z brehu na jazerách, je to stará anglická a írska škola, baví ma to,“ dodáva. Hovorí, že nepatrí medzi trpezlivých rybárov, ktorí dokážu celé hodiny prestáť v rieke. „Môj otec dokáže štyri až päť hodín čakať na svoju rybu. Ja som netrpezlivý. Keď berú, tak lovím, keď nie, idem domov, netrápim ich,“ dopĺňa energiou nabitý rybár.

Svoje ryby nejem

Pochvaľuje si obdobie, keď chodil obzerať nehnuteľnosti pre jednu spoločnosť, vtedy rybárčil po celom strednom Slovensku. „Vždy večer som sa niekde pristavil a chytal som. Na vláčenie som chodil na Hron, Váh, Malý Dunaj a mal som slušné úlovky. Muškárenie je oveľa jemnejšia technika a úlovkov nie je tak veľa, ale nerobím to kvôli tomu,“ hovorí a podotýka, že momentálne má obdobie, keď „svoje“ ryby neje, kupuje si ich v obchode. „V poslednom čase mám veľký problém zabiť rybu, zriedka niečo z toho, čo ulovím, vezmem pre známych. Nie som ortodoxný zástanca filozofie – chyť a pusť, chcem, aby sa aj známi, alebo ľudia doma tešili, že som niečo priniesol,“ spresňuje. Na rybačku je vždy pripravený, aj keď ide niekam koncertovať. Najprv spieval, pred niekoľkými rokmi založil formáciu Mukatado. Hudbe sa venuje aktívne už niekoľko rokov. Dúfa, že raz sa mu podarí z nej aj vyžiť, ale o svoje ďalšie záľuby (kynológia, hubárstvo…) prísť nechce. Je to zatiaľ koníček, ktorý ho okrem rybačky najviac „dostal“. „Vždy, keď ideme niekam koncertovať, mám na rôznych miestach auta poschovávané rybárske náčinia, nikto z kapely o tom doteraz nevedel,“ smeje sa. Pri vode podľa neho človek môže rozmýšľať o všetkom inom, ako o problémoch, biznise… schádzajú mu na um aj texty.

Udica, papier a pero

„Hudba je ako rybačka, veľký relax. Teraz je už pre mňa aj prácou, nahrali sme s kapelou cédečko a v lete otvoríme v Banskej Bystrici nahrávacie štúdio. Zatiaľ tam robím svoje veci, ale potom bude otvorené pre všetkých,“ plánuje rybár a hudobník, alebo naopak? „Teraz sa cítim viac ako hudobník, donedávna som sa cítil viac rybárom. I keď na druhej strane som mal minulý rok pomerne veľa vychádzok k vode, od júla do novembra som chytal na rôznych miestach približne sedemdesiatkrát,“ počíta a dodáva, že našťastie mu stačí pár hodín spánku, potom sa to všetko dá stihnúť.
K rybám chodí s papierom, perom a mobilom, do ktorého si nahráva hudobné motívy alebo texty, ku ktorým ho ryby inšpirujú. „Aj veľa myšlienok a textov z cédečka Vo výšinách vzniklo práve na rybách. Potom som ho počúval, keď som muškáril na Hrone, celý jeho aranžmán som vlastne vymyslel tam,“ nahlas premýšľa. Vyjde na jeseň a Vo výšinách sa bude volať najmä preto, že práve na rybačke sa človek cíti byť niekde inde: „V takom tranze, opojení prírodou.“ Možno práve v novom štúdiu má v pláne dať dokopy aj pekné rybárske cédečko, ktoré by ocenili na rybačke aj iní. Počas zimy mu rybačka poriadne chýba, cíti sa vraj celý nesvoj. Vtedy si púšťa rybárske filmy, z nostalgie. „Minulý rok som chytal tesne po Vianociach. Bola to krásna šťuka,“ hneď ožíva. Ale aj tak má najradšej chytanie pstruhov na všetkých potokoch v okolí Banskej Bystrice, je to podľa neho najlepší revír, kde sa dajú chytiť krásne pstruhy. „Raz by som chcel robiť sprievodcu po rybárskych revíroch. Máme tu také vody, ktoré spĺňajú aj náročné kritériá pre zahraničných turistov. Zatiaľ to veľmi nefunguje, ale možno raz sa to rozbehne,“ hovorí rybár-hudobník, ktorého naučili spievať mĺkve tvory. Dodáva, že k životu potrebuje ryby, kapelu, svojich psov, ale aj tak je preňho najpodstatnejšie, že má svoje zázemie, niekoho, ku komu sa môže po rybačke vrátiť.

Peter ´Patton´ Dobrík

Pstruh dúhový – nepriateľ, či hosť?

alebo keď demagógia víťazí nad zdravým rozumom…

---

 Táto nám veľmi dôverne známa ryba je v súčasnosti predmetom veľkého záujmu športových rybárov pre jeho lov vo voľných vodách, ale aj ako predmet sporov a rôznych diskusií o tom, či „duhák” patrí do našich vôd, alebo nepatrí. Pre niekoho modla, pre iného vážny kameň úrazu a nepriateľ č. 1…

Pstruh dúhový (Oncorhynchus mykiss Walbaum 1792, dávnejšie nazývaný aj Trutta irideus, Salmo irideus, Salmo  gairdneri, Salmo gairdneri irideus a pod.) pôvodne osídľuje pacifickú oblasť severnej Ameriky a jeho výskyt siaha  až  do severovýchodnej Ázie, do oblasti ďalekého východu a polostrova Kamčatky (rieka Boľšaja, Bystraja a iné).

V pôvodnej oblasti výskytu vytvára mnohé formy, či už sťahovavé, alebo nesťahovavé. Do Európy bol po prvý krát dovezený prevažne z Kalifornie a zo západnej Kanady v roku 1874 a do Čiech roku 1888. Po týchto rybách bol v Európe veľký dopyt a ten zavinil, že miesto pravých pstruhov dúhových (nesťahovavé ryby, ktoré pochádzali z chladných riek a jazier pacifickej oblasti s krásne sfarbeným telom a viditeľným dúhovým pruhom) sa na starý kontinent zasielali aj ikry túlavých a do mora v dospelosti migrujúcich iných foriem a ich krížencov. Mnohí európski rybári tak zaznamenali nezdar v introdukciách duhákov, lebo tie „zrazu” mizli z ich riek a potokov a „nepochopiteľne” smerovali do mora. V niektorých vodách však zostal a zrejme to boli nesťahovavé formy. Na naše územie sa doviezol koncom 19. storočia cez Nemecko a Čechy ako oplodnená ikra. Zarybňoval sa predovšetkým pre konzumné účely, ale aj ako atrakcia, do rybníkov a riek, ale napr. aj do tatranských jazier. Neskôr, po druhej svetovej vojne sa doviezol z Dánska ako tzv. miestna línia s názvom Pd_M. Pretože pstruh dúhový našiel vhodné uplatnenie v uzatvorených európskych vodách a umelých chovoch boli jeho formy šľachtené najprv pre účely zvýšenia úžitkovosti importovaných línií a potom aj pre účely intenzívneho chovu v stiesnených podmienkach. Tak bol duhák v minulosti až niekoľkokrát šľachetný. Vznikli línie určené na intenzívny výkrm – Pd_D66 kamploops (pochádzajúci z Britskej Kolumbie z jazera Kamloops) šľachtený v Dánsku, línia Pd_D75 šľachtená tiež v Dánsku, línia Pd_A85 dovezená ČRS z USA, línia Pd_F86 dovezená na Slovensko z Francúzska a línia Pd_B88 dovezená ČRS z Bulharska. V súčasnosti sa najviac chovajú línie Pd_M, Pd_D66 a Pd₇₅. Dnes chované ryby v rybochovných zariadeniach sú teda vysoko úžitkové hybridy pochádzajúce z jedincov z priamych importov a už dávno nie sú pôvodnými formami prvých rýb dovezených zo zámoria. To, že sa u nás duhák dobre adaptoval o tom svedčí aj jeho súčasný výskyt vo voľných vodách, podporovaný umelým zarybňovaním z líniových chovov. Dokonca úvahy dospeli až tak ďaleko, že niektorí naši ichtyológovia ho už nepovažujú za nepôvodný, ale za naturalizovaný druh. Treba však povedať, že v Európe (najmä vo Švajčiarsku a Škandinávii) znejú hlasy za „očistenie” európskej ichtyofauny od všetkých nepôvodných druhov žijúcich vo voľných vodách.

Podobá sa pstruhovi potočnému, od ktorého sa líši hustým drobným škvrnením tela vrátane nepárových plutiev a typickým ružovo – červenkastým pásom pozdĺž bočnej čiary. Podľa odbornej literatúry môže dorásť až do 20 kg. U nás sa zatiaľ zaznamenal najväčší úlovok  – 7 kg jedinec s dĺžkou 82 cm ulovený vo Vrbickom plese. No aj dva jedince ulovené v Liptovskej Mare o váhe 6,7 kg a dĺžke 78, resp. 73 cm možno pokladať na naše pomery za kapitálne kusy. Domnievam sa však, že v našich voľných vodách určite žijú aj väčšie jedince. Neres tejto ryby v pôvodnej domovine prebieha na jar. U nás chované línie sa väčšinou vytierajú na jeseň a v niektorých lokalitách sa môže rozmnožovať prirodzene. To však zatiaľ oficiálne nebolo potvrdené. V drvivej väčšine prípadov sa u nás ale prirodzene nerozmnožuje. Pohlavná rozdielnosť rýb je podobná ako u všetkých lososovitých – samce majú hákovitú čeľusť a sú pestrejšie sfarbené oproti samiciam, ktoré sú farebne nevýrazné a objemnejšie s menšou čeľusťou. Potravu pstruha dúhového tvorí v našich vodách väčšinou bentos a náletový hmyz, resp. drift unášaný prúdom vody. Duháky sú teda viac všežravé ako rybožravé. To však neznamená, že nevedia uloviť malé ryby. Rozhodne ich však nemožno považovať za hrozbu potočákovi, ktorý je omnoho dravejší a prijíma aj väčšiu (objemnejšiu) korisť. Práve naopak, známe sú agresívne výpady pstruha potočného na pstruha dúhového v amerických riekach. Výsledkom bolo, že počas niekoľkých rokov potočák z niektorých riek doslova vytlačil duháka.

Koncom minulého a začiatok nového storočia postihla mnohé naše tečúce vody kormoránia kalamita. Jej výsledkom, okrem priamej devastácie rýb, je aj zvýšený predačný tlak vydry a volavky na zvyškové populácie. Akokoľvek sa táto situácia hodnotí, novodobým faktom sú závažné ekologické zmeny v podhorských ichtyocenózach. Tie samozrejme vznikli aj za súčinnosti ľudskej „tvorivosti” (výstavba MVE, regulácie tokov, odbery vôd a pod.). Rybárski užívatelia takmer ihneď reagovali na túto situáciu zníženým zarybnením pôvodnými rybami a zvýšeným zarybnením pstruhom dúhovým v rôznych vekových kategóriách, prevažne však konzumnou kategóriou. S týmto krokom sa takmer okamžite objavili špekulácie, či lepšie povedané námietky niektorých ľudí, že pstruh dúhový je nepôvodný druh a do našich vôd nepatrí. Po filozofickej stránke majú určite pravdu. Dokonca sa objavili názory, že pstruh dúhový vážne konkuruje pstruhovi potočnému a že ho dokonca vytláča z tokov. Tu už treba povedať, že po stránke ichtyologickej však pravdu nemajú a ich výkriky do tmy možno hodnotiť len ako demagógiu a neznalosť problematiky. Aby sa však mohol vyriecť objektívny záver o tom, ako to s duhákom vlastne je bude potrebné uskutočniť výskumné pozorovania. U našich západných susedov sa v tejto súvislosti objavili zaujímavé názory:  „z našich revírů podezřele rychle mizí pstruh obecný (klasický potočák – Salmo trutta m. fario), jeho populace citelně oslabují a podezřele často a podezřele ve velkém je nahrazován americkým pstruhem duhovým (Oncorhynchus mykiss). A to bohužel paušálně, bez ohledu např. na hydrologické podmínky, ichtyologické poměry nebo statut toho kterého revíru.” Podľa tohoto tvrdenia sa duhákovi dáva za vinu, že kvôli jeho prítomnosti mizne klasický potočák. Ako sa ďalej píše: „introdukovaný druh ryby by se měl v daném revíru buď živit potravou, kterou se neživí žádný druh původní, nebo obývat tu část řeky, přehrady, jezera atd., která je původními druhy doposud neobsazená. Jinými slovy, introdukovaný druh by měl do revíru přinést něco nového (využít doposud opomíjenou potravní složku nebo část prostředí) a neměl by v žádném případě svou přítomností konkurovat druhům původním a jejich populace jakkoli ohrožovat. V tomto ohledu může být dobrým příkladem oprávněné introdukce vysazení sivena amerického (Salvelinus fontinalis) do kyselých jezer Šumavy nebo do přehradních nádrží Bedřichov, Souš a Josefův Důl v Jizerských horách. Chladná a čistá voda v těchto vodních tělesech je natolik kyselá, že v ní dlouhodobě nepřežije žádný původní druh naší ichtyofauny, včetně pstruha obecného. Siven americký, který vydrží i pH pod hodnotu pět, je tak jedinou rybou, která toto prostředí může obývat”. Aby sa však všetko uviedlo na pravú mieru oslovil som Prof. Spurného, vedúceho ústavu rybárstva a hydrobiológie MZLU Brno, podľa ktorého: „pstruh duhový není závažným konkurentem pstruha obecného (to spíše siven, který sdílí s potočákem stejnou prostorovou niku a navíc se rozmnožuje ve stejném období). Duhák se u nás až na neprokázané zprávy přirozeně nerozmnožuje, nevyhledává úkryty – je spíše rybou volné vody a ve stojatých vodách zhruba 70% jeho potravy tvoří zooplankton! V tekoucích vodách je méně potravně specializován než potočák, je vyloženě omnivorní (pozn. autora: všežravý). A adaptace z granulovaných směsí trvá hodně dlouho. U nás se občas uloví zapomenutý duhák v druhém roce po vysazení (vlastní zkušenost z tišnovské Svratky), který už je potravně adaptován. Ale po vysazení jsou zažívadla zaplněna poměrně málo a často balastními látkami (zřejmě zvyk z chovu uchvacovat plovoucí předměty), velmi často i vláknitými řasami”. Aj iní ichtyológovia zdieľajú podobný názor s tým, že tam, kde sa zarybňuje oboma druhmi vyskytujú sa oba pstruhy. Každý z nich však osídľuje iné úseky toku. Dnes sa dá povedať, že duhák je naturalizovaný druh a jeho rozširovanie potočákovi v podstate nijako neškodí, resp. nebolo preukázané. Umelé zarybňovanie duhákom by však malo v niekoľkých dávkach smerovať len do väčších riek v max. množstve dvojročných jedincov 20 až 50 ks/ha/rok a malo by byť kontrolované odborníkmi. Zarybňovať podhorské, či horské potoky sa touto rybou vo všeobecnosti neodporúča okrem iného aj kvôli ich neúživnosti a neefektívnosti zarybnenia. Problémom však ostáva extrémizmus aj v tomto smere. Niektoré rybárske organizácie začínajú zarybňovanie touto rybou preháňať a zvyšujú ho až na neúmerné hodnoty (150 kg/ha). Takáto koncetrácia by už mohla spôsobiť určité ekologické problémy. To však, že duhák elementárne neškodí našim tokom možno preukázať na rieke Revúcej, kde sa umelo vysádza už viac ako polstoročie a pritom sa tu stále udržuje aj slušná populácia potočákov v rôznych vekových kategóriách. Na susednom Váhu sa v období 1996 – 2005 ulovili ryby v nasledovnom poradí:  pstruh potočný (48 %), nasleduje lipeň tymianový (17%),  pstruh dúhový (15 %) a jalec hlavatý (6 %). Úlovky podustvy sa pohybujú na úrovni len 5 % a mreny dokonca len na úrovni 1,5 %. Zo štatistík je evidentné, že vysoko prevládajú úlovky salmonidných druhov rýb a lipňa (80 %) nad úlovkami kaprovitých reofilov (20 %), čo však súvisí so vznikom a existenciou sekundárneho pstruhového pásma na Váhu (pod VVN Bešeňová) a vytekajúcou chladnou vodou z tejto priehrady. Úsek Váhu pod ňou tak poskytuje kvalitné možnosti športového rybolovu kapitálnych pstruhov potočných, dúhových, hlavátok a lipňov. Zo štruktúry úlovkov vážskych rýb vyplýva, že správy o údajnom tlaku duhákov na násadu lipňa, alebo potočáka sú nepravdivé a dokonca účelovo klamlivé. Mimochodom, duhákom sa na Revúcej aj Váhu zarybňuje už dosť dlho na to, aby sa zistil jeho potencionálny vplyv na populáciu potočáka, či lipňa. Nezistilo sa ale nič také, čo by poukazovalo na negatívum vysadzovania duhákov do uvedených vôd. Ak sa niektoré správy o silnom tlaku duhákov ukážu ako pravdivé môžu byť výsledkom iba toho, že duhák jednoducho len vyzbiera uhynutú násadu, ktorú niekedy rybárski hospodári neudržia počas transportu na zarybnenie pri živote a tak mŕtve ryby vylejú so živými do toku. Zaujímavou je skúsenosť z Turca, kde jeden môj kolega lovil duháky na strímer medzi početnými stádami poteru jalcov (4 – 5 cm veľkých). Po ulovení konzumných duhákov na strímer ani jedna ryba nemala v žalúdku malé jalčeky, ale drievka, bentos a vŕbové listy …  Samozrejme, pstruh dúhový patrí do čeľade lososovitých, ktorá je známa kanibalizmom, či tzv. piscifágiou (rybožravosťou). To však neznamená, že dokáže likvidovať naše pôvodné ryby. Rybožravosť pstruha dúhového sa skôr prejavuje len u veľkých jedincov a pri prevahe rybej zložky potravy. Podľa potravných analýz však duhák dáva  viac ako zo 70 % prednosť bentosu a planktonu. To jednoznačne potvrdzujú úlovky veľkých duhákov na VVN Bešeňová, ktoré boli ulovené muškárením s nástrahou malých umelých pakomárov. Duhák sa stratí z tých vôd, kde je málo unášanej potravy. Určite je ale vhodnejším na zarybnenie ako sivoň, ktorý je krátkoveký a náchylný ku rôznym chorobám.

Pstruh dúhový je nepôvodný (exotický) druh, pochádzajúci zo severnej Ameriky. Po viac ako storočie, ktoré trávi v európskych jazerách a riekach možno povedať, že pôvodným podhorským a horským rybám škodí úplne čosi iné, než duhák. Tou je ľudská hlúposť. Ak by sa uskutočňovala vyvážená ochrana vodných ekosystémov, bez preferencie jednej živočíšnej skupiny, ak by sa tiež bolo väčšie zarybňovanie pôvodnými rybami, ktoré ako násady sú pre rybárskych užívateľov drahšie než násady pstruha duhového možno by situácia dnes vyzerala inak. Ideálny stav by určite bol ten, keby sa naše podhorské a horské toky zarybňovali potočákom v rôznych vekových kategóriách. Dnes je bohate zvládnutá technológia výroby pstruha potočného. Je to len otázka ceny výroby násad. Čo by sa stalo, keby SRZ dával organizáciám povedzme len jednu slovenskú korunu dotácií na každého zarybneného rôčika a 0,10,- Sk za plôdik? A čo by sa stalo, keby už konečne štát prispieval každoročne na zarybňovanie pôvodnými druhmi aj do potokov a riek, nie len do priehrad? Je iste tragédiou, že v dnešnej dobe máme na Slovensku tak málo generačných potočákov, ale aj napr. lipňov, ako tomu bolo v minulosti… Plôdik je pritom dosť lacný a bolo by ho dostatok na zarybňovanie vlásočníc a bystrín, ako najefektívnejšie zarybňovanie. Aj napriek tomu si však dovolím tvrdiť, že pstruh dúhový patrí do našich vôd ako neškodné spestrenie našej ichtyofauny. Určite možno povedať, že pôsobí ako tzv. nárazníková ryba pre rybožravé druhy a tzv. pečienkárov, ktorým je jedno či si ulovia pstruha potočného, lipňa alebo duháka. Ako tvrdí Prof. Spurný: „řada revírů je stále více pod tlakem zvířecích predátorů (vedle kormorána cíleně rozšiřovaná vydra, dále zdivočelý norek americký, volavky a v posledních letech ještě hojně čáp černý). Takže v řadě revírů se bez duháků neobejdeme. Ale vždy jde o spíše doplňkově zarybněnía do větších revírů.” V tejto súvislosti ma napadá aj taká malá kacírska myšlienka, že zarybňovanie duhákom v súčasnej rybársky neradostnej dobe je vlastne pozitívom, lebo takto sa uchráni aj to málo generačných potočákov, či lipňov ešte žijúcich v Orave, Váhu, Turci, Revúcej, alebo v Poprade… Petrov zdar!

Miroslav Zontág

Muškársky stolík

Už dlhšiu dobu ma trápilo rozkladanie a skladanie viazačského muškárskeho materiálu a viazačských pomôcok. Stiesnené podmienky panelového bytu a prítomnosť rodinky mi neumožňovali sa rozložiť na dlhšiu dobu, aby to nevzbudzovalo kritické pohľady od mojej manželky a viazačské chúťky štvorročnej dcéry.