San 2006

             Opíšem našu anabázu postupne, chronologicky, tak ako som ju vnímal ja. Ak zaregistrujete istú nadsádzku, iróniu, či dokonca sarkazmus, tak je to presne tak ako má byť. Aj to je dobré. V štvrtok okolo pol siedmej večer v Poprade pristúpil Ampér a chvalabohu nenačal tú slivku, s ktorou sa mi „vyhrážal” na webe. Vlastne ani nebolo kedy. Ústa sa nám nezastavili a boli sme tak zabratí do rozhovoru, že cesta akoby plynula mimo nás a len náhodou sme spolu nevyskočili do tmy už v Kysaku. Vystúpili sme teda úplne pokojne na konečnej rýchliku ešte stále zabratý do rozhovoru. Košická stanica bola akási poloprázdna a vôbec som si nepripadal ako vo východoslovenskej metropole. Z úvah nad poslednými slovami Ampéra ma vyrušil zvuk trhajúcej sa podprsenky. Obzrel som sa a očami hľadal nejakú korpulentnú občianku, ktorá doplatila na neznalosť čínskych výrobcov obrích podprseniek. Mýlil som sa. To prdol Ampérovi popruh pod váhou jeho tašky. Chvíľu ho to zdržalo. Počkal som ho a očami hľadal Pájka (Pike). Zatiaľ som ho nezazrel a tak sme spolu pomaly vyšli pred košickú stanicu. Asi sme sa líšili od bežných cestujúcich a asi preto bol Ampér nútený odpovedať na zvedavé otázky domorodcov. Vytiahol radšej telefón a v tom momente, ako sa mu podarilo spojenie, som zbadal Pájka. Boli by sme dobrí zálesáci. Podarilo sa nám ho obísť.
                 Naložil nás do auta a po úvodných frázach dostal na otázku, že na čo máme chuť (myslel jedlo), odpoveď, že fernet. Váhal asi len dve stotiny sekundy a hneď mi poručil, aby som otvoril balantinku nenápadne skrytú v detskej sedačke. Prvé hlty boli od smädu a tak sme s Ampérom hádam ani necítili jej grády. Pike (Pajk) nás doviezol do Trebišova, kde sme pred jeho chalúpkou preložili veci do expedičného auta a hneď na ňom vyrazili na cestou objednanú pizzu. Ústa sa nám stále nezatvorili a s pribúdajúcimi promile sa nám začali postupne meniť témy rozhovoru. Pizzeriu sme vymenili za nočný bar s úmyslom zahrať si biliard. Kým sa uvoľnil stôl, už som nerozoznal celé od polovičiek a nedovidel na druhú stranu stola. Neviem, či som bol na tom najhoršie, no i ostatný tiež akosi nevedeli trafiť dieru. Stihli sme do záverečnej tri partie a zdá sa mi, že tú poslednú sme museli ukončiť kontumačne, alebo tak nejako, nakoľko nik nebol schopný riadne dokončiť hru. Možno si to nepamätám presne a možno vôbec. Zobudil som sa v detskej izbe a vstával som zlomený ako vzduchovka.
             Ampér, Árpi, Maxa, Pike a ja sme sa naložili do expedičného medveďa a vyrazili na sever. Cestou sme ešte naložil Alexa, ktorý dostal len dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie, či pôjde. Stačilo mu to. Je operatívny a je v pohode.
            V Medzilaborciach nás čakal na pumpe Fly, ktorého sme celý týždeň lámali, aby s nami zostal dlhšie. Mal čosi rozrobené so svokrou a muselo to byť niečo vážne, keď sa nechcel nechať zlomiť. Radšej sme sa v tom veľmi nerýpali a doberali si Maxu, obľúbený a vďačný terč akýchkoľvek narážok. Buď je extrémne tolerantný, benevolentný a trpezlivý, alebo excentrik. Rád sa dokonca týchto slovných prekáračiek zúčastňuje a mám pocit, že mu niekedy robia celkom dobre. Nuž srandu (aj na svoj účet) veru nepokazí a aj to je dobre. Cesta a prechod hranice sa niesol v znamení neprestajných rozhovorov. Dva telefonáty a stretnutie na pumpe mali za následok povolenky na „revir speczyalny”. Ampér sa ukázal ako zdatný polyglot. Dohovoril by sa aj s čertom. A aj to je dobre.

                 Rybačku sme začali raňajkami. Priznám sa, že som do seba bezmyšlienkovite nahádzal všetko čo bolo naporúdzi a zároveň som sa prezliekal. Vo vode som bol prvý a hneď som začal nymfou proti prúdu. Po asi piatich, desiatich, alebo dvadsiatich minútach ( čas na rybách mi plynie úplne inak a často ho nesprávne odhadujem) som mal prvý kontakt s rybou. Bol to potočák okolo dvadsaťpäť a spadol chvíľu po tom čo som ho zazrel. Hneď za mnou vliezol do vody Alex a chalani sa vyviezli autom asi pol kilometra vyššie. Videl som ich ako vodky, pardón bodky ďaleko v zákrute rieky. Rybačka bola v pohode. Skúšal som sušiť, nymfy proti i po vode a rýb som chytil tak akurát. Boli to slušné lipne, pekný potočák, jalce ba i červenice. Strávil som takmer celý deň sám sem-tam prehodiac slovo s Alexom. Bavil som sa a nikam som sa neponáhľal. Teda až do večera. Večer som sa rozhodol rýchlo prebrodiť rieku a skúsiť loviť na sucho pasúce sa lipne z druhej strany. Zle som prečítal rieku, možno neviem dobre čítať po poľsky a možno to bolo moje náhlenie, tvrdohlavosť, zaťatosť. Neviem. Rieka ma prekvapila a vytvorila niečo s čím som sa doteraz nestretol. Rieka ma vlastne stále prekvapuje a aj to je dobre. Preto k nej rád chodím. Skrátka a dobre rieku som síce prebrodil, ale suchú som mal len čiapku a nabral som maximálne možné množstvo vody. Aspoň si viem predstaviť ako sa budem hýbať keď budem mať niekedy sto päťdesiat kilogramov. V brodení po krk som sa stal expertom. Klepúc sa ako osika som ešte vytiahol dvoch lipňov na sucho a vzdal sa. Začínalo sa šeriť a čakala ma minimálne pol kilometrová cesta k autu. Zvíťazila aj ohľaduplnosť k rybám, lebo tie posledné museli zažiť riadny šok keď som ich vypínal. Možno mali otras mozgu a možno dávili z tej paraplegickej triašky, ktorú som im doprial. Vylezúc na breh som zistil, že som ešte ťažší ako som si myslel. Voda nadnáša, prináša i odnáša. Vylial som teda koľko som mohol a vybral sa po ceste hľadať auto a chalanov. Neviem koľko som šliapal, ale zdalo sa mi to celú večnosť. Našiel som ich, chvalabohu, bez blúdenia a hneď ako som dostal kľúče začal sa prezliekať do vytúženého suchého oblečenia. Prišiel Ampér a začal si ma doberať. Keďže je minimálne o hlavu vyšší zaklincoval to vetou. „Kde jedni končia, iní začínajú.” Dlháni majú v tomto veru výhodu, ale na druhej strane si oveľa častejšie udierajú hlavu, čo má pravdepodobne vplyv na ich intelektuálne schopnosti. Ľudský svet je budovaný pre priemerných a to nie je dobre.
                     Začal som pociťovať všetky symptómy začínajúcej chrípky, boleli ma kĺby, svaly, točila sa mi hlava a bolo mi na zvracanie. Tužil som po posteli ako smädný po vode a každá ďalšia minúta bola utrpením. Maxu som informoval, že ak bude sedieť vedľa mňa riskuje. Pochopil a šiel učiť Flája do jeho auta loviť pstruhy. Fly nás nakoniec nedokázal opustiť a ani sa mu nečudujem. V tejto spoločnosti je každému dobre.
                  Na každej zastávke som vybehol z auta a skúšal to rozchodiť. Ubytovanie sme našli vcelku rýchlo vďaka Ampérovej znalosti poľštiny. Bolo čisté, moderné, útulné. Dal som si sušiť aspoň časť vecí a hodil som sa do postele bez toho, aby som si navliekol návlečky. Z rohu som pozoroval a počúval šťastných a spokojných chlapov, ktorí rozprávajúc si zážitky pili jeden štamperlík za druhým. Zdravie určite závisí na psychike človeka, lebo inak by som sa nemohol dať tak rýchlo do kopy. Ich prítomnosť, dobrá nálada, pozitívna energia sa prenášali na mňa a akoby vlievali niečo teplé do mojich žíl. Obával som sa, že druhý deň strávim v horúčkach v aute, ale nebolo to tak. Oni ma vyliečili a ani o tom nevedia. A to je úplne to najlepšie. Už po asi dvoch hodinách som sa postavil a čosi zjedol. Spánok ma vyliečil úplne a ráno som bol svieži ako rybička. Snívalo sa mi o Sane a vedel som, že budem chytať úplne inak. Aj na to som sa tešil.